Rozprávkarka2

Nevedel, že som pútnička, ktorá nesie so sebou bremeno vlastnej nesmrteľnosti . Sprevádzal ma, hoci tušil, že nedokážem milovať. Že moje telo mi je iba na ťarchu. Že moje ruky nebudú dávať nežné pohladenia. A ústa nechcú bozkávať.
,,Kto si?“ opýtal sa ma raz.
,,Utajovaná sestra Nefertiti. Mrzáčka, obetovaná bohu žiadostivosti.“ odpovedala som mu.
Už sa ma viacej nepýtal.
Dal mi však meno.
,,Zaspievaj, Vábnička.“ požiadal ma.
A ja som spievala. O duši, ktorá pláva nad oceánom. Vietor má za píšťalku a vlny za husle. Hľadá si iné telo, ktorému budú chutiť objatia.
Počúval, až kým sa nezotmelo.
V tme zažiarila hviezda.
,,Už musím ísť.“ povedala som mu.
,,Stretnem ťa ešte?“ opýtal sa…

Občas sa naňho dívam, ukrytá v prachu hviezdy. Mám rada svoju tmu. Striebornú pavučinku snov. Keď sa v nej kolíšem, spomínam na všetky stretnutia. Aj na stretnutie s ním.

X X X

Spomínam na rozhovor, ktorý som mala predtým, než sme sa rozlúčili.
,,Čo bude s tebou?“ opýtal sa ma.
,,Nepočítaj už rany na mojom zjazvenom srdci a choď do pekiel.“ odpovedala som mu.
Odvtedy som ho nevidela.

Zostala som spať na svojej hviezde, túlavá, malá duša, ktorá sa vyzliekla z tela.
Hrala som na píšťalke vetra Prelúdium o prebudení.
Občas som pozerala na svet. Hľadala som telo, čo by prijalo do seba dušu Mrzáčky.

Našla som ho.

Bola taká istá, ako väčšina žien z jej čias. Drzá aj plachá. Ustrašená aj sebavedomá. Stratená v dave, krásna v samote. Jedna z tých mnohých, ktorá rada snívala a viedla sama so sebou rozhovory.

Neuvedomila si, kedy som sa do nej nasťahovala.
Schúlila som sa v blízkosti jej srdca a rozoznávala jeho tlkoty.
Snažila som sa zatajiť svoju prítomnosť.
Žila som tak celé roky.
V nej.
S ňou.
S jej snami. Túžbami.
S jej telom.
Dúfala som, že ma nikdy neobjaví.

Našla ma.
V noc, keď nebo spalo. Aj hviezdy boli unavené. Iba tá moja bdela. Svietila jasným, prenikavým svetlom. Volala ma späť. Nemohla som sa však vrátiť. Dobrovoľne som sa uväznila v tele ženy, do ktorej som sa ukryla. Myslela som si, že spí. No ona bola hore. Hlavou jej vírili zážitky, okamihy. Podľa tlkotu srdca som vedela, ktoré spomienky sú jej príjemné a ktoré nie. Sledovala som ich spolu s ňou. Jej myseľ bola obrátená dovnútra.
Vtedy ma zbadala, schúlenú pod srdcom, malú a ustráchanú dušu Mrzáčky.
Položila mi tú istú otázku, ako on, keď sa so mnou lúčil pred mnohými tisíckami rokov, na brehu faraónovho mora.
,,Kto si?“
Povedala som jej to isté, čo jemu:
,,Utajovaná sestra Nefertiti, obetovaná bohu žiadostivosti.“

X X X

Potom prišli dni, keď ma nevnímala. Hrala sa so stopami v snehu. S menšími aj väčšími. Menšie patrili jej, väčšie mužovi, vedľa ktorého spávala. Odtlačky jej čižmičiek boli malé, s úzkymi špičkami a tenkou bodkou po opätku. Vstupovala do mužských stôp. S úsmevom pozorovala ich obrysy, čiary v snehu. Veľké stopy objímali malé. Žena sa cítila bezpečne.
Večer sa pritúlila k mužovi.
,,Poďme sa zohriať.“
Vzal ju do náruče, no ona túžila po inom teple.

O týždeň sedeli v lietadle.
,,Vždy som chcela ísť do Egypta.“ usmievala sa žena, keď kráčala k pláži, oblečená do ľahkých šiat.
No potom sa jej úsmev vytratil z tváre a v očiach sa jej usídlil zamyslený výraz.
,,Čo je? Čo sa deje?“ zarazil sa jej muž.
,,Deja vu…“ odpovedala. ,,Mám pocit, že som tu už bola.“
Podišla k brehu mora. Vyzula sa z topánok. Vstúpila do vody. Roztiahla ruky a tak sa pozerala. Na západ slnka. Na tancujúce vlny. Na biele pontóny, týčiace sa nad morom. Na vtáky, strácajúce sa v nekonečne prichádzajúceho súmraku.
Znovu ma uvidela.
Vnútorným zrakom, aký je daný ľuďom len v istých okamihoch. Jedinečných a výnimočných, v ktorých sa stretáva minulosť s prítomnosťou.
,,Deja vu?“ pýtal sa prekvapene muž.
Neodpovedala. Iba sa zasnene pozerala pred seba. Vedela som, čo videl jej vnútorný zrak.
Mladšiu sestru Nefertiti, ktorú kňazi viedli k jednému z bielych pontónov, aby ju hodili do vĺn rozbúreného mora.