Rozprávkarka2

Osobnosť rímskeho cisára Juliana Apostatu patrí k tým, ktoré majú tie najkrajnejšie, hraničné ohodnotenia. Záleží na tom, kto sa na neho z akej perspektívy díva. Rímsky historik Ammianus Marcellinus (žil v 4. storočí), neovplyvnený prizmou kresťanského náboženstva, o ňom píše ako o poslednom veľkom cisárovi Rímskej ríše, ktorý sa pokúsil o náboženskú protireformu v prospech upadajúcich starorímskych kultov a starých rímskych cností. Ale už o dve storočia neskôr jeho obraz v podaní kresťanských historikov nadobúda úplne iný rozmer. Dostáva sa do neho mystifikácia a „zásahy zhora“, teda Božia vôľa, ktorá zabránila Juliánovi v jeho reformách a „potrestala“ ho predčasnou smrťou. Poďme sa teda pozrieť na to, kto Julián Apostata bol, a čo má spoločné s naším slovenskými dejinami. Narodil sa v roku 331 v Konštantínopole. Zomrel 33-ročný násilnou smrťou, ktorá až dodnes vyvoláva otázniky. Ale o tom neskôr.

Jeho detstvo nebolo ľahké. Bol synovcom cisára Konštantína Veľkého, ktorý spravil z kresťanstva v Rímskej ríši štátne náboženstvo. Bratrancom Konštantia 2, ktorý nastúpil na cisársky trón po smrti svojho otca.

Rod Konštantiovcov poznamenal boj o moc. Mnohí členovia rodu boli povraždení, aby si nemohli nárokovať cisársky trón. Julián tomuto osudu ušiel, ale jeho starší brat, krásny dvadsaťročný mladík, ktorého mnohí považovali za právoplatného dediča trónu, nie. Julián unikol pozornosti vtedajších nepriateľov z prostého dôvodu: bol malý, slabý, neduživý, miloval filozofiu, literatúru, učené rozhovory, skôr by sa hodil do rehole ako do cisárskeho purpuru. Prijal svoj osud so stoickou múdrosťou, ktorá už v tom veku svedčila o jeho morálnych kvalitách.

Konštantius 2, nový cisár na rímskom tróne, však čoskoro pochopil, že mu tento neskúsený, sedemnásťročný mladíček môže byť nebezpečný. Po širokoplošnom vyvražďovaní príbuzenstva z druhého kolena, ktoré v Rímskej ríši mnohých rozhorčilo, si však nemohol dovoliť zbaviť sa posledného potomka Júlia Konstantia (brata Konštantína Veľkého) a jeho ženy Basiliny. Urobil to omnoho prefíkanejšie. Ustanovil Juliana za spoluvládcu, čiže „mladšieho“ cisára – a poslal ho na hranice Limes Romanus, aby tam bojoval s Germánmi. Predpokladal, že mladík, ktorý doteraz hltal filozofické úvahy, zaoberal sa umením a literatúrou, v prvom boji zahynie.

Boj s Alamanmi

Vojenské ťaženie k Limes Romanus znamenalo obrat v Juliánovom živote. Ukázal sa totiž ako veľmi schopný stratég a vojvodca. Dal opraviť tri pevnosti na Limes Romanus, ktoré boli predtým zničené pri nájazdoch kmeňov z Barbarika (územia za Dunajom a Rýnom). Tam chcel zhromaždiť zásoby obilia pre légie. A tu začal zámer Konštantína 2, napriek všetkým slovám o nehynúcej bratskej láske a priateľstve, vychádzať najavo. Zámer, ktorý mal Juliana zlomiť hneď v prvom roku spoluvlády a zabezpečiť jeho prehru s Alamanmi.

Pozrime sa, kto boli Alamani a kde sídlili. Obrázkovú mapu síce pre autorské práva nemôžem priložiť, ale snáď pomôže link:

https://legacy.lib.utexas.edu/maps/historical/colbeck/roman_empire_4_century.jpg

Boli to teda priami susedia Markomanov a Kvádov, ktorí obývali územia dnešných Čiech a Slovenska. Nemali len povesť divokých bojovníkov (tá bola nálepkou všetkých germánskych kmeňov za Limes Romanus, v Germánia Magna), ale aj úskočných a prefíkaných.

Konštantius 2 poslal Juliana na výpravu v čase zimy, keď sa nedali budovať zásoby. Predpokladalo sa, že hlad a nedostatok rozleptá legionárov, že budú proti Juliánovi reptať a odmietať mu poslušnosť. Stal sa však pravý opak. Julián si s nedostatkom potravín poradil vďaka tvrdej disciplíne, ktorú zaviedol v légiách. Keďže nebolo obilia na múku, dal ho namlieť z iných zdrojov. Legendy vravia, že to bolo z poľných tráv a burín. Z takejto múky dal potom napiecť sucháre, ktoré sa v pravidelných dávkach prideľovali legionárom. Tí navyše vedeli, že ak sa chcú riadne najesť, musia vyhrať bitky s Alamanmi. Podarilo sa im to. Kniežatá Alamanov prijali Juliánove podmienky. Samozrejme, nie všetky, v germánskych kmeňoch vládli napäté vzťahy. Julián však spravil geniálny ťah. To knieža, čo s ním súhlasilo, vymenoval za kráľa Alamanov. Využil aj znalosti, ktoré získal v mladosti pri štúdiu filozofie. Vedel, že nemôže dať Alamanom tvrdé, neprijateľné podmienky. Potreboval si totiž u nich urobiť zázemia, kde by si jeho vojsko mohlo odpočinúť, najesť sa a zotaviť sa.

Tak tento geniálny cisár urobil to, čo nedokázali iní cisári pred ním. Prinútil nepriateľa, aby sa o jeho vojsko postaral. Samozrejme, ostatné kmene Alamanov a susediacich Markomanov sa na to pozerali s nevôľou, ale zvesť o mladom cisárovi, čo sa vie dohodnúť s národmi Barbarika, žijúcimi na druhom brehu Dunaja, sa už rozniesla.

Tak dorazila až ku Kvádom, ktorí v tých časoch obývali územie južného Slovenska. Od tých čias je Juliánov osud spojený aj s našimi dejinami.

Vplyv pohanských náboženstiev na Juliana

Zrejme niekedy vtedy s začína aj Juliánov svetonázorový prerod. Rodičia ho v detstve vychovávali v kresťanskej viere, veľmi na neho v mladosti vplýval aj jeho strýko Konštantín Veľký. Julián však bol príliš otvorená duša, aby mu to stačilo. Galské légie, ktoré viedol, sa skladali z legionárov galských provincií, pôvodných Rimanov tam bolo málo. Medzi legionármi bolo veľa takých, čo verili v svojich pohanských bohov. Taký istý vplyv na neho mohol mať pobyt medzi Alamanmi. Viem si predstaviť, že viedol učené dišputy s ich žrecmi.

Nebola to však iba viera v galské a germánske božstvá, s ktorou sa naživo stretol. Tak isto ho ovplyvnili aj Peržania, kult Mitridatesa, a iných, s ktorými sa stretol v mladosti v Konštantínopole.

Teraz však bol na najsevernejšej hranici Rímskej Ríše. Po mesiacoch, ktoré strávil medzi Alamanmi, sa rozhodol spraviť svoj centrálny vojenský stan v Carnuntume. Nechcel sa vrátiť do Konštantínopola. Cítil sa medzi svojimi legionármi, ktorí ho zbožňovali, dobre.

Nuž a  Carnuntum bolo len pár míľ od mesta Vannii Regnum, v ktorom kedysi, tristo rokov dozadu, vládol kvádsky kráľ Vannius, a ktoré sa nachádzalo na druhom brehu Dunaja, na mieste dnešnej Bratislavy.

Ako vtedy, tak aj dnes: rodinárstvo, úplatkrstvo, vysoké daňové zaťaženie, vieroučné roztržky

Od rímskeho historika Ammiana Marcelina sa dozvedáme nielen vojenskom ťažení proti germánskemu kmeňu Alamanov, ale aj o snahe rímskehho cisára Juliána Apostatu o reformáciu štátnej správy Rímskej ríše. Julián si veľmi dobre uvedomoval, že ríša je pred zrútením kvôli vnútornému rozkladu, vládnucemu na všetkých štátnych pozíciách. Vnímal rodinkárstvo, úplatkárstvo, mimoriadne vysoké daňové zaťaženie, odvodové povinnosti, vieroučné roztržky v silnejúcom kresťanskom náboženstve, vplyv cirkevných hodnostárov na cisára a jeho rodinu. No najväčšmi vnímal – ako by sme povedali dnešným jazykom – otvárajúce sa nožnice medzi chudobou a boháčmi. Ďalším drancujúcim úkazom boli exekúcie, zabavovania majetku, ku ktorým zväčša dohádzalo na základe krivých obvinení. Umelé vytváranie dlhov, aké poznáme aj dnes, bolo vtedy tiež na bežnom programe. Dlžníci, ktorí vládali platiť – platili. Tí, ktorí nevládali, boli odsúdení na smrť. Všade vládol strach, pretože obvinenie mohlo prísť z hociktorej strany, z rodiny, od brata, sestry, otca, matky, suseda, prepustenca – a vždy znamenalo prinajmenšom stratu majetku. Ale aj života. Konstantius 2, ktorý ustanovil Juliana za svojho spoluvládcu a „mladšieho“ cisára, tieto praktiky používal často. Zhabané majetky pôvodnej rímskej šľachty rozdával novým prívržencom, často z radov kresťanov, biskupom.

Julián, ktorý toto videl, s ďalšími rozhodnutiami ťažko bojoval. Boli to vnútorné boje, trvali mnohé roky, a viedli k jedinému následku: vzoprieť sa proti Konstantiovi a zaviesť z pozície vrchovatej moci reformy. Rozsiahle. Od hospodárskeho charakteru, cez náboženské, až po štátny aparát.

Začal v galských provinciách, kde získal obľubu u vojska.

Edward Gibbon, ktorý o Juliánovi píše o 1300 rokov neskôr, už z pozície kresťanstva, nemal žiaden dôvod o tomto cisárovi písať v superlatívoch. Práve naopak. Patrilo sa, aby ho vykreslil v svetle Odpadlíka, čo odskočil od cirkvi a škodil jej. Predsa však pomedzi jeho riadky prebleskuje obdiv k tomuto panovníkovi.

„Julián sa nesprával ako vznešený vladár, neodlišoval sa parádnym purpurom, neochraňoval sa zlatými štítmi osobnej stráže. Galské légie sa oddali jeho (pohanskej) viere a zúčastňovali sa na hekatombách vykŕmených volov“. (E. Gibbon, Úpadok a zánik Rímskej ríše, str. 165)

Preložené do dnešného jazyka to znamená, že povolil légiám zvieracie obety starým bohom, ktoré s končili hostinami galského typu ku všeobecnej spokojnosti jeho legionárov. Do Konštantínopolu sa ešte stále nevracal. Posilňoval svoje postavenie v Galii. Okrem Carnuntumu sa jeho ďalším obľúbeným mestom stala Parisia (jasne v tom mene cítime Paríž), čo znamená, že bol scestovaný a veľmi dobre poznal pomery v galskej provincii. Strávil tu mnoho rokov, počas ktorých sa jeho pozícia stále posilňovala.

No ešte vždy to bol mladý muž, ktorý mal život pred sebou.

Konsantius 2 si uvedomoval jeho rastúci vplyv. Aj to, že kmene na druhej strane Dunaja vidia v Juliánovi nádej na mierové spolunažívanie s Rímskou ríšou.

Pokračovanie tu: Julian Apostata a jeho miesto v dejinách Slovenska – 2. časť