Rozprávkarka2

Často sa hovorí, že naša civilizácia je tesne pred zrútením, tak ako bola Rímska ríša pár desaťročí pred svojim zánikom. Ak niekto nečítal predchádzajúcu časť, je tu:

Julian Apostata a jeho miesto v dejinách Slovenska – 1. časť

V tomto období vstupuje do života cca 25 ročného Juliana aj kmeň Kvádov, ktorý žil na území Slovenska. Jeho osobný vzťah s kvádskymi kniežatami síce nie je nikde priamo popísaný, no dá sa nepriamo vytušiť práve zo zápiskov Ammiana Marcellina, rímskeho historika zo 4. storočia. Kvádi sa už od čias Vannia (žil v 1. storočí n.l.) snažili o mierovú politiku s Rímskou ríšou – na rozdiel od ostatných germánskych kmeňov. Raz úspešne a raz nie. V rámci klientskych vzťahov bolo zvykom posielať na cisársky dvor kniežacích synov, dialo sa tak už za čias Konštantína Veľkého. Tak sa dostal do Konštantínopolu aj Araharius, syn kvádskeho vládcu. No a keďže Julián bol synovcom Konštantína Veľkého, je veľký predpoklad, že sa poznali už v časoch Juliánovej mladosti, možno i detstva. Araharius sa v časoch, keď Julián viedol výboje proti Alamanom, vrátil domov, po smrti svojho otca, aby po ňom prevzal vládu. A Julián akosi vynechával územie Kvádov zo svojich výbojov. Prečo? Veď vedel postaviť pontónové mosty cez Dunaj a prepraviť svoje légie na územie Alamanov aj Markomanov. Kvádi nič. Bezpečne si žili za hranicou Limes Romanus, stavali usadlosti na spôsob rímskych rustikálnych vill.

Domnievam sa, že to bolo pre priateľstvo, ktoré kedysi v mladosti nadviazal Julián s Arahariom. Dokonca sa s ním osobne stretol. V Briggetiu.

Večný mier, ktorý trval len do Juliánovej smrti

A tu by sme sa mali zastaviť, pretože Briggetio znamená konkrétne spojenie Ríma s dejinami Slovenska. Bola to vojenská rímska pevnosť, jej lokalizácia je na území dnešného dvojmesta Komárno/Komárom. Sem prišiel Araharius, aby potvrdil svoju vernosť Rímskej ríši – a neprišiel sám. Priviedol kniežatá ďalších rodov – Sarmatov a Venedov. Práve v Briggetiu boli potvrdené mierové dohody, ktoré mali Kvádom zabezpečiť trvalý mier za prijateľný tribút.

Niektoré zdroje píšu, že to nebol Julián, ale Konstatius 2. Domnievam sa, že tento názor vychádza z mylnej interpretácie zápiskov Ammiana Marcellina, ktorý podrobne opisuje toto stretnutie. Píše v ňom totiž o „cisárovi“. A post cisára si vykladači dejín automaticky priradili ku Konstatiovi 2. Lenže!!!

Pomenovanie caesar/cisár, ktoré Ammianus používa, patrilo „mladšiemu cisárovi“, teda spoluvládcovi. Konštantínovi patril titul Augustus. Je veľmi nepravdepodobné, žeby sa Ammianus až tak zmýlil – najmä ak sa v tých časoch neúcta voči hlave štátu trestala smrťou. Navyše Konstantius mal iné „vojnové“ pole pôsobnosti: Perziu. Rímska ríša tam bojovala za udržanie provincií s perzským šachom Šápurom.

Pre mňa osobne je teda viac než isté, že pri Briggetiu bol Julián. Mierovou politikou dosiahol nielen zabezpečenie severných hraníc Rímskej ríše, ale aj ďalšie úspechy.

A tu sa nám začína vplietať do rozprávania ľúbostný príbeh, ktorý tiež poznamenal vzťahy medzi Rimanmi a Kvádmi. Príbeh, ktorý Ammianus zachytil v svojich spisoch iba okrajovo, možno na troch, či štyroch riadkoch. Významným spôsobom však poznamenal následníctvo na cisárskom tróne.

O osobnom, resp. partnerskom živote rímskeho cisára Juliana Apostatu sa veľmi historici nerozpisujú. Ďaleko viac sa venujú jeho vojenským aktivitám a snahám o jeho protikresťanskú reformu. Z oficiálnych prameňov vieme len toľko, že sa oženil s istou Helenou. Ďalej sa dozvedáme, že bol „zdržanlivý“, okrem krátko trvajúceho manželstva sa vyhýbal styku so ženami, ba dokonca držal celibát, žil asketickým, až vojenským spôsobom života, dával prednosť zdravej, až vegetariánskej strave, to, čo doprial svojim legionárom, odopieral sebe. Bol by teda ideálnym predstaviteľom štátnej moci pre narastajúcu cirkevnú moc.

Lenže tohto pohanmi uctievaného a milovaného cisára si cirkev nevedela len tak ľahko omotať okolo prsta. A nevedela na ňom ani nájsť nič, čo by vyvesila ako zástavu jeho hriechov. Mala len jedinú zbraň: jeho náklonnosť k tomu, čo vyhlásila za bludy a povery.

Julián totiž pri svojom pobyte medzi Galmi a Germánmi prišiel k poznaniu, ktoré by o tisíc rokov neskôr nazvali kacírstvom a dnes šarlatánstvom. A štyristo rokov pred ním by ho keltskí druidi nazvali najvyššou múdrosťou, spojením s vyššími princípmi duchovna a prírody. Robil obrady, ktoré museli pripadať cirkevným otcom svätorúhačstvom: učil sa umeniu haruspexov, rôznym spôsobom veštenia, princípu obetí pre jednotlivých (nielen) rímskych bohov. Pomenovanie na to bolo len jediné: modloslužobníctvo. A Julián to mal u cirkvi navždy prehrané.

Možno sám nepobadal, kedy sa začal skrytý, alebo otvorený boj cirkevných otcov proti nemu. Necítil nebezpečenstvo. Stále bol v svojej milovanej Galii, poznával jej históriu, kultúru, tradície, mestá, rieky, údolia.

Po uzavretí mieru s Kvádmi sa presunul do mesta, ktoré Ammianus Marellinus nazval Viennou. Nie, nie je to Viedeň, ktorá sa nám pri toto mene natíska, ale mesto v Aquitanii. Polohou by sme ho mohli umiestniť medzi Rím a Paríž.

Nešťastné manželskvo s dcérou Konštantína Veľkého

Vo Vienne sa začína príbeh Juliánovho manželstva, ktoré ho vynieslo až na vrchol moci a vďaka ktorému získal titul Augustus. A to dokonca bez toho, aby sa dostal do otvoreného sporu s Constatiom 2, ktorý bol jeho nositeľom..

Vráťme sa však do čias Juliánovho detstva, keď sa na dvore svojho strýka Konštantína Veľkého stretával s kvádskym princom Arahariom, ktorý tu žil spolu s ďalšími synmi zadunajských kniežat ako rukojemník. Či skôr vazal. Alebo chránenec? Konštantín Veľký iste mal s kvádskym princom svoje plány. Jeho snom bolo vytvoriť za Dunajom ďalšiu provinciu. A najschodnejšie sa mu to videlo práve s Kvádmi, ktorí boli voči Rímskej ríši lojálni. Nestačila však iba lojalita. Konštantín Veľký si chcel upevniť vernosť Kvádov niečím silnejším: sobášnou politikou.

Na cisárskom dvore spolu s Arahariom a Juliánom vyrastala aj dcéra Konštantína Veľkého a sestra Konštantia 2, Helena. Bola od Juliana o 11 rokov staršia. A ako prezrádzajú dobové mince, nebola to žiadna krásavica. Práve ju určil Konštantín Veľký za figúrku na hracej šachovnici sobášnej politiky. Mal aj iné dcéry, no tých mu možno bolo ľúto, nechcel ich vydať za barbara, či neduživca. O Helenu zrejme nikto nestál, lebo až do 29 roku svojho života zostala slobodnou pannou.

Osud však býva spletitý a všetky jeho zákruty sa nezmestia do historických kroník. Aký bol presne vzťah Araharia a Heleny, nevieme.

Vieme však, aký bol s Juliánom.

Nešťastný.

Juliánovi ju nanútil Konstantius 2, jej brat, po tom, čo ho prizval do spoluvlády ako mladšieho cézara. Čiže sa s ňou musel oženiť veľmi mladý. No vďaka tomuto sobášu mal po smrti Konštantína 2 nárok na titul Augustus, ktorý sa dedil po priamej konštantínovskej línii.

Hoci Helena s Juliánom viac krát otehotnela, vždy potratila. Jediné dieťa, chlapec, ktorého porodila, zomrel s pupočnou šnúrou okolo krku. Zadusil sa. Zvláštne bolo, že toto dieťa sa narodilo vo Vindobone, dnešnej Viedni. A legendy tvrdia, že všetky potraty, ako aj smrť novorodenca, boli zámerné.

Líšia sa však v tom, kto bol ich príčinou.

Edward Gibbon v svojej knihe Úpadok a zánik Rímskej ríše tvrdí, že sa tak stalo z vôle Eusébie, prvej manželky Heleninho brata, cisára Konstantia 2. Tá totiž bola neplodná a preto ju Konstantius odvrhol. Namiesto nej si vzal Faustínu. Eusebia sa s Helenou spriatelila, no zrejme iba naoko. Ammianus Marcellinus, rímsky historik, totiž tvrdí, že podávala Helene silný odvar, z ktorého pri každom otehotnení potratila. Aj pôrodnú babicu, ktorá asistovala pri pôrode jediného živého chlapca Juliána a Heleny, vybrala ona.

Prečo to robila, vie len ona sama. Ale z nevraživosti voči Juliánovi to nebolo, pretože ho veľmi obdivovala, písala mu listy, v ktorých vyzdvihovala jeho vlastnosti, napísala dokonca o ňom oslavný traktát.

Druhá verzia zas tvrdí, že Helena sa zbavovala plodov sama, dobrovoľne, že si sama miešala odvary. Dokonca sama zahrdúsila aj novorodeniatko. Čo by znamenalo, že svojho muža bytostne nenávidela a nechcela s ním žiť.

Ak je táto verzia pravdivá, môžeme trochu popustiť uzdu fantázii. Čo ak bola pôvodne Helena zaľúbená do niekoho iného? Čo ak ju v rámci sobášnej politiky prisľúbili práve kvádskemu princovi Arahariovi? Čo ak sa mala stať našou slovenskou kráľovnou z krvi rímskych cisárov?

Tejto predstave však bráni časová postupnosť nasledujúcich udalostí.

Podľa Ammiana Marcellina sa v časoch tesne pred smrťou Konštantia 2 v Brigetiu chystala veľká svadobná hostina. Pre mladého kvádskeho princa, ktorý sa mal ženiť. A to už nemohol byť Araharius. Možno však jeho syn.

V Ammianovi nie je písané, koho si mal brať, ale svadba takého rozsahu musela byť významnou udalosťou. Túto svadbu nepripravovali Kvádi, ale Rimania. Pozvali na ňu viacerých významných predstaviteľov kvádskej šľachty.

Svadba sa však nekonala.

Nevesta neprišla.

A ženích zomrel.

Krvavá svadobná hostina

Bol to masaker, ktorému predchádzalo viacero dôležitých udalostí. Vo veku 44 rokov umiera Konstatius 2. Uvoľňuje sa cisársky trón, na ktorý majú nárok len priami príslušníci Konštantínovského rodu.. Na titul Augustus si však okrem Juliana robili zálusk aj iní. Medzi iným aj Valentinián, ktorý pochopil, že sobáš so ženou z Konštantínovho rodu by mu mohol zabezpečiť nástupníctvo na trón. Sám však už bol ženatý, mal už štyridsať rokov, takže chcel túto úlohu prenechať svojmu synovi Gracianovi.

S Juliánom ho viazali spoločné roky vojenskej služby. Bojoval s ním proti Alamanom. Keďže bol od cisára o dosť starší, robil mu zrejme vojenského poradcu.

V čase, keď zomrel Konstantius 2, sa ich priateľstvo končí. Julián vyráža do Konštantínopolu, aby prevzal cisársky trón a stal sa Augustom. Na svoje prekvapenie ho za neho ustanovil v svojom závete aj Konstantius 2, ako svojho najbližšieho mužského príbuzného, bratranca. Ten istý, čo ho pred rokmi poslal na smrť k severnej hranici Limes Romanus.

Valentinianus sa pre zmenu ponáhľa do Briggetia (dnešného Komárna). Tam dá vyvraždiť kvádskych šľachticov, ktorí prišli na svadobnú hostinu.

Nevesta našťastie nebola svedkom tohto masakru. Uniesol ju Gracián, Valentiniánov syn.

V tomto okamihu sa z dovtedy spriatelených Kvádov stávajú nezmieriteľní nepriatelia, ktorí horia pomstou a chcú len jedno: potrestať Rím za jeho zradu a vraždu svojich popredných veľmožov.

Z Wikipédie sa dozvedáme aj meno Graciánovej manželky.

Bola to Flavia Maxima Konstantia. Jej tretie, posledné meno prezrádza, že bola s Konštantínom Veľkým v blízkom príbuzenskom vzťahu. Nevieme, či to bola jeho dcéra, teda sestra Heleny, alebo neter, čiže Helenina sesternica. No to, že sa stala Graciánovou manželkou prezradilo, že bola dôležitým schodíkom na rebríku k cisárskemu trónu.

Vieme však, čo sa stalo ďalej. Augustom sa stal Julián a ihneď proti Valentiniánovi zakročil. Pomstil svojich kvádskych priateľov a poslal ho do vyhnanstva, kde žil až do svojej smrti.

Tá nedala na seba dlho čakať.

Julián zomrel o jedenásť mesiacov neskôr, vo veku 33 rokov, na nešťastnej výprave proti Perzskej ríši. Donútilo ho k nej jeho nové postavenie a úlohy, ktoré prevzal po svojom predchodcovi Konstantiovi 2. Jednou z tých najdôležitejších bolo zachovanie hranice Rímskej ríše na juhu, ktorú ohrozoval perzský šach Šápur. A kým v Galii Julián vyhral mnohé boje, tu ho našiel po niekoľkých týždňoch nepriateľský šíp. Osudným mu bolo, že nemal okolo seba verné galské légie.

No keďže Ammianus Marcellinus, posledný pohanský historik Rímskej ríše, nepodliehal ešte tlaku cirkvi, dovolil si napísať aj krátku poznámku:

„Hovorí sa, že ten šíp nevystrelil perzský vojak, ale nejaký kresťan, ktorý horlil za biskupa a poslúchal jeho rozkazy…“

V tej chvíli sa osud Rímskej ríše zastavil. A vietor, ktorý rozpútal Julián svojimi reformami, ustal. Ďalší cisári už nemali toľko sily, ani presvedčenia, aby pokračovali v jeho úsilí. Priameho potomka nemal. Helena zomrela krátko pred jeho smrťou. Na istý čas sa stal cisárom Jovián, no vládol len krátko, do návratu Valentiniána z vyhnanstva.

Naplnila sa Valentiniánova túžba. Cisárom sa stal nielen on, ale aj jeho syn Gracián. Flavia Konštantia, jedna z posedných potomkov Konštantínovského rodu, ktorú dal uniesol ako mladú nevestu, bola zárukou ich práv na cisársky trón.

_________________________________________________________________________________________________________________________________________________

Milí priatelia, ďakujem za pozorosť, ktorú ste venovali mojim historickým úvahám. Rozprávkarka sa s vami znovu na istý čas lúči, aby sa mohla venovať rozsiahlejšiej literárnej práci, pre ktorú sú práve tieto historické úvahy podkladom.

Majte vždy krásne dni.