Založ si blog

Pavol a Terezka: láska z vlaku

Niekoľko stupňov pod nulou jasne ukazovalo, že kdesi nablízku treba hľadať Mrázika. Pritisla som sa ku stene. Sálali z nej zvyšky tepla malej železničnej staničky, ktorú presne o šiestej zamkla predavačka lístkov. Na peróne pri kufroch postávalo pár dievčat, zrejme cestovali niekde do veľkého sveta, kde sú železničné stanice aspoň tak veľké ako dedinka, z ktorej sme – ja aj ony – odchádzali. Jasná nočná obloha, na ktorej sa trblietali hviezdy, dávala tušiť, že mráz ešte prituhne. Čo znamenalo, že sa po okolí nepotuluje iba Mrázik, ale aj jeho manželka. No a keďže žena žene viacej rozumie, tak som sa jej prihovorila.

„Mrazuľa, čo keby si mi vyčarila teplo a pohodu?“

Ja viem! Rozprávať sa s Mrázikovou zákonitou polovičkou zaváňa riadnym šialenstvom. A každý okoloidúci by si začal klopať na čelo: si šiši.

Som. Vždy som bola. Vďaka tomu počujem rozprávať škriatkov aj ohechule, jelene, vločky a sneh, aj Mrázika a jeho ženu.

„Bude ti dané, o čo ma žiadaš!“ zaznela z fujavice Mrazulina odpoveď. A jedna z vločiek, ktorá mi práve spadla na ucho, mi zašepkala:

„Pozri sa, už ide.“

Z hmlistej záplavy sa najprv vynorilo húkanie: hú hú. Za ním obrovské oko. Žiarilo a svietilo, dávalo mi najavo, že ma vidí, že sa ženie ku mne.

Nie, nebola to sova. A ani oko nebolo oko, ale vlak. Semaforom, ktorý mu svietil vpredu na rušni, preťal tmu. Zastal predo mnou – dvere sa otvorili a ja som nastúpila. Dievčatá, ktoré čakali na vlak spolu so mnou, sa stratili vo vedľajšom vagóne. Prešla som chodbičkou okolo prázdnych kupé. Jedno som si otvorila a sadla si ku oknu.

Bolo tam presne tak, ako mi sľúbila Mrazuľa: teplo aj pohoda.

Tu by sa to všetko mohlo skončiť ako šibnutím čarovného prútika, resp. Mrázikovej bakule, keby na ďalšej zástavke nevstúpil do kupé mladý muž. Slušne sa spýtal:

„Máte tu voľné?“

Prikývla som.

Nerada sa púšťam vo vlaku s cudzími do reči. Vždy sa maskujem za telefón. Pri tomto mladom mužovi sa mi to však nepodarilo. Opýtal sa na pár obligátnych vecí – napríklad, či sa dá v autobuse platiť kartou. Patrilo sa odpovedať, tak mu vravím, že nie. Začal čosi šemotiť o platobnej karte – a mňa napadlo, či nesonduje, ako zo mňa vymámiť peniaze. Potom však povedal čosi čudné:

„Vy ste asi učiteľka…“

Zaklamala som:

„Áno.“

Načo sa priznať ku spisovateľskému remeslu, keď je také nevýnosné a ťažké? Jemu sa však v očiach rozsvietilo svetielko, akoby mu tam spadla jedna z hviezd, čo žiarila za oknom vlaku na oblohe. Začal mi rozprávať o dievčati menom Terezka. Stretol ju pred dvoma mesiacmi – a dnes ju prvý krát pobozkal. Stále sa ma pýtal, či neurobil chybu, či ju neodplašil, či to nie je príliš skoro…

„Je veriaca,“ vysvetlil.

A ja mu na to:

„Dievčatá, čo veria v boha, je ťažšie získať, ale stoja za to.“

„Myslíte, že mám šancu?“ pýtal sa ďalej.

Mal. Jednoznačne. Pretože jeho srdce bolo plné Terezky, ktorú som nikdy nevidela, ale keď som o nej počúvala, predstavovala som si ju ako to najnežnejšiu a najcitlivejšiu bytosť na svete. Medzi rečou mu vykĺzlo:

„Viete, čo mi povedala? Ja si to musím premyslieť, Paľo… A potom ma objala!“

Tak som sa dozvedela aj jeho meno. Pavol. A Terezka.

Bola som veľmi rada, že príbeh ich začínajúcej lásky vkĺzol do kupé, kde som sedela. Vytlačil všetko ostatné: covid, zákazy, nákazy, príkazy, otvorenia aj zatvorenia, Omikron, Deltu a všetky ďalšie neduhy. Vedela som, že tato láska z vlaku potrebuje nádej. Veľa, veľa nádeje. Tak som mu povedala:

„Pozdrav odo mňa Terezku, keď s ňou budeš. A snaž sa, aby to bolo medzi vami stále také krásne, ako teraz.“

Na ďalšej stanici som vystúpila. Ale pohodu a teplo som nechala Pavlovi, nech ich vezme Terezke.

A napokon, stačilo poprosiť Mrázikovu ženu Mrazuľu, aby mi dala ďalšiu dávku.

Potriasla strapatou, bielovlasou hlavou, buchla bakuľou, ktorú uchmatla Mrázikovi, a vyčarila teplo a pohodu aj pre mňa.

Čakali ma doma.

Vianočná báseň

22.12.2023

December si zas Na perie z dažďa privyká. Boh ukryl svoje srdce Do medovníka. A čas je múdry blázon, Čo zobral všetkým kráľom Koruny. Polnočná omša Brnká na struny. Náhle sa vystrie vesmír, Dažďom spútany A siaha do hviezd Roztrasenými prstami. Že vraj som vaše, Teší sa dieťa, Čo v jasliach zohrievajú Kravičky. Anjel ho prikryl, Koledou, tónom z pesničky. Tak [...]

Ne/STRETNUTIE

07.04.2023

„Pútnička, kam si zmizla?“ „Nepoviem. Odišla som.“ „Prečo?“ „Nechce sa mi tu už byť s vami. Som unavená.“ „Z čoho…“ „Z vás… Ako míňate slová. Ste ako Maruškin otec. Nemajú pre vás cenu.

Dievčatko a zápalka

14.03.2023

„Už si rozkvitla?“ „Ano.“ „Trvalo Ti to dlho. Veľmi dlho.“ „Ja viem.“ „Prečo?“ „Na začiatku bola samá neláska. Toľko nelásky, že sa mi z toho krútila hlava. Uletela som z toľkého točenia.“

pellegrini

Pellegrini absolvoval fotenie na oficiálny portrét. Novinkou bude pozadie s vlajkou

23.04.2024 15:58

Zvolený prezident Peter Pellegrini chcel, aby z fotografie vyžarovala aj národná hrdosť. Vyzdvihol preto novinku.

nehoda tragická

Pri Šali došlo k tragickej nehode, čelnú zrážku áut neprežili traja ľudia

23.04.2024 15:29, aktualizované: 16:13

Na mieste zasahovali všetky záchranné zložky vrátane dvoch pozemných ambulancií ZZS a záchranárskeho vrtuľníka.

Ana Estradová

V konzervatívnom Peru vykonali vôbec prvú eutanáziu. Ana Estradová trpela nevyliečiteľnou chorobou

23.04.2024 15:09

Ana Estradová bola niekoľko rokov pripútaná na lôžko. Súdny spor, v ktorom jej bolo priznané právo podstúpiť eutanáziu, viedla a vyhrala za pomoci ombudsmana pre ľudské práva.

Rudolf Schuster

Rudolf Schuster získal Čestné občianstvo Košického samosprávneho kraja

23.04.2024 15:06

Ide o vôbec prvé udelenie takéhoto ocenenia v histórii kraja.

rozpravkarka2

Tak som sa vrátila... O trochu smutnejšia. Pretože zo sveta sa stratila rozprávka o troch grošoch. Mám pocit, že ju musím znovu nájsť.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 370
Celková čítanosť: 1334644x
Priemerná čítanosť článkov: 3607x

Autor blogu