Rozprávkarka2

,,Upáľte čarodejnicu! Priletel za ňou jej milenec diabol, priniesol na krídlach do mesta mor!“

Takéto výkriky zneli  Žilinou v prvej polovici osemnásteho storočia, ktoré má aj prívlastok ,,osvietenské“.  Dav sfanatizovaných ľudí hnal k mestskému magistrátu nešťastnú mladú ženu, vdovu, ktorá sa sama starala o dve malé deti.  Pritom mnohí z tých, čo sa dovolávali jej odsúdenia, ju dobre poznali.  Bola vdovou po kožušníkovi, ktorý predával svoj tovar na žilinskom rínku. Ponúkal kože na čižmičky aj na kabátce.  Patril k privilegovanej nemeckej kupeckej vrstve, ktorá si stavala honosné domy okolo rínku. Chodieval za obchodom aj do susedných miest – Považskej Bystrice a Rajca. Rebrináky, plné naložených koží a toliariky v jeho mešci nedali spávať lúpežníkom, čo v tých časoch šafárili na kráľovských cestách.  Prepadli ho a zabili. Jeho žena, Barbora, by mohla možno žiť ďalej počestným životom vdovy, keby nemala dve chyby: tou prvou bolo, že bola príliš bohatá a tou druhou, že bola príliš krásna.

Mestská pokladnica zívala prázdnotou a radní páni mali pred sebou nemalý problém: z čoho zaplatiť dane cisárovi. V Rakúsko – Uhorskej monarchii vtedy vládol Karol III., ktorý zdedil Turkami vyrabovanú, zničenú krajinu, poznačenú mnohými bosoráckymi procesmi. A Žilina mala to nešťastie, že jej patrilo privilégium kráľovského mesta. Radní páni pri naliehavej cisárovej žiadosti o vyplatenie meškajúcich daní siahli k prostriedku, ktorý sa používa dodnes: poobzerali sa po tom, kto sa dá najľahšie zodrať z kože.

Do oka im padla bohatá kožušníkova vdova Barbora. Len bolo treba nájsť dôvod na obvinenie. Stala sa ním jej nezávislosť, dobrota, nezvyčajná krása – a mor.

Celé jej nešťastie sa začalo tým, že sa zľutovala nad vyslužilým vojakom, ktorý raz zaklopal na dvere jej domu. Patril k mnohým tým, čo sa po skončení tureckých vojen potulovali krajinou. Prichýlila ho, dala mu jedlo, neskôr prácu. To, že žili spolu bez manželského zväzku, označili žilinskí hradní páni za nemravný hriech. Prvý výsluch sa skončil iba pokutou, Barbora mala totiž podrezaný jazyk a vedela sa ubrániť. Museli na ňu ,,našiť“ závažnejší dôvod. Stal sa ním mor, čo prepukol v meste. A obvinenie bolo na svete:

,,Je to čarodejníčka, upáľte ju, každú noc za ňou chodí do mesta diabol, nosí na svojich krídlach mor!“

Tato skutočná historická udalosť je zapísaná v kronike mesta Žiliny. Je o to zaujímavejšia, že proces s Barborou Mikundovou sa konal dva roky po smrti cisára Karola III, kedy sa na trón dostala jeho dcéra Mária Terézia, ktorá zakázala bosorácke procesy, resp. previedla ich pod správu cisárskeho súdnictva. 

Zápis v mestskej kronike je krátky, má sotva tri –štyri riadky, stačí však na rozsiahly románový príbeh. Tak sa stal osud ,,poslednej žilinskej bosorky“ aj námetom pre knihu ,,Čarodejnica z Petrovíc“, z ktorej úryvok uvádzam:

 Ukážka:

Zima a chlad pripomenuli Barborke temnicu bytčianskeho zámku. Obzrela okolo seba. V svetle smoleníc uvidela výklenky s rakvami. Dovtípila sa, že sú v nich zostatky mníchov, ktorí bývali v kláštore. Lemeš  jej rozviazal putá na nohách a drsne do nej sotil:

„Hýb sa!“

Až teraz si všimla, že z pivnice vedú dve chodby. 

„Kam ma to vlečieš?“ opýtala sa ho.

„Do Johanovej svätyne!“ odpovedal jej s krutým úsmevom.

„Nikde nejdem!“ vzpriečila sa znova!“

„Nejdeš, ty cundra?“ precedil pomedzi zuby a prehodil jej cez krk hrubý povraz. „Uvidíme, či budeš mať toľko odvahy vzdorovať, keď si ťa vezmem do parády!“

Trhol povrazom a potiahol ju za sebou do jednej z chodieb. Napoly pridusená Barborka si stihla všimnúť iba to, že prenikajú stále hlbšie do podzemia. O niekoľko minút, ktoré sa jej zdali večnosťou, sa ocitli v mučiarni. Jej vydesené, nič nechápajúce oči najprv zbadali lovca bosoriek, mnícha Stefanosa. Stál v rohu mučiarne a nahlas sa modlil. Potom uvidela tri ženy, ktoré viseli z povaly, zavesené za ruky na škripci. Pozerali sa na ňu nemými, šialenými očami. Dve potichu plakali. Tretia sa nepríčetne smiala. Všetky tri mali oholené hlavy, podpazušie aj ohanbie.

„Matička Božia!“ vzlykla Barborka. „Čo ste to s nimi spravil?“

„Nič vážne…“ zasmial sa lovec bosoriek. „Iba som na nich hľadal stigmu diabolicum. Veď si chodila do školy… Mala by si vedieť, že najbezpečnejšie znamenie, podľa ktorého spoznáš bosorku, je bosorácke znamienko. Robím to tak, ako sa robilo za čias veľkých inkvizítorov. Najprv podozrivú oholím. Ak na jej tele nájdem znamienko, napichnem ho ihlou. Bosorkám znamienka nekrvácajú. Až potom, keď sa presvedčím, že sa ich naozaj dotýkal diabol, ich odovzdám Lemešovi, aby s nimi robil to, čo mu jeho remeslo káže!“

Zdesená Barborka sa pozornejšie prizrela oholeným ženám, ktoré viseli zo škripcov. Zbadala, že majú rozdrvené holenné kosti, rozmliaždené palce. Pod zavesenými stál akýsi divný, starý nástroj s množstvom ozubených pák a kolies.

„To je španielska čižma, moja pekná!“ zazubil sa na ňu Lemeš. „Naučila ma, že katovské remeslo nie je až také nezáživné, ako sa na prvý pohľad zdá! Keď ťa do nej položím, tvoja pekná nôžka, čo sa ti iba pred nedávnom zahojila, sa premení na krvavú kašu!“

Barborka srdcervúco vykríkla.

 „Nadarmo kričíš, bosorka!“ pokrčil ramenami mních Stefanos. „Tu sa začína brána do pekla. A výkriky z pekla nie je počuť!“