Rozprávkarka2

Nielen Trója, ale aj Hrabové malo svoju Helenu, ktorá rozhodovala o jeho osude. Bolo to v časoch, keď mladé uhorské kráľovstvo pustošili Tatári. Tam, kde sa zablýskali ich jatagány, prestala rásť tráva a zem rodila krv. Tatárska pohroma  sa nezastavila pred ničím. Zničila všetko, na čo naďabila. V Hrabovom ju však zastavila dievčenská obetavosť a krása.

Nebolo na hornom Považí krajšieho dievčaťa ako Helena. Mala len pätnásť rokov, vlasy svetlejšie ako ľan a oči modré ako nevädza. Jej otec Gurgus mal najviac rolí v kraji a najkrajšiu kúriu v okolí. V kurii býval aj Bedech, starší brat krásnej Heleny. Chlapec mal horúcu krv. V jeden večer hovorí otcovi:

„Nezostanem ja veru doma… Pôjdem do boja proti Tatárom. Tí sa vraj  k nám na Považie tlačia. No moja šablička ich zastaví.“

Nedal si Bedech, nerozumná hlava, rozhodnutie vyhovoriť, akokoľvek mu otec dohováral. Zobral si koňa, pripol ku pásu šabličku a vybral sa na cestu. Dlhé dni cválal, kým prišiel tam, kde vojsko bojovalo proti Tatárom. Bedech vytiahol šabľu a poďho rovno na najmocnejšieho Tatára, chána Omara. Ten by si so šuhajčekom raz dva poradil, zapáčilo sa mu však, ako so šabličkou krúti. Zaumienil si, že z neho spraví svojho otroka. Nechal ho tancovať na hrote svojho jatagánu, až kým ho neprestalo šabľovanie baviť. Zranil chlapca tak, že stratil krv a upadol do bezvedomia. Vtedy ho Tatár zaniesol do svojho stanu v nepriateľskom tábore.

Celý rok trvalo, kým sa Bedech vylízal z rán. Väčšinu času kreslil na hlinu pri lôžku. Keďže mu bola dlhá chvíľa, kreslil všetko, na čo si spomenul: kúriu, skrytú na úbočí hôr, polia, svietiace zažltnutou pšenicou, hory, týčiace sa do nebies. No najčastejšie kreslil svoju sestru Helenu.

Raz chán Omar zastal nad ním a zvedavo sa opýtal:

„Čo si to nakreslil?“

„To je dom, kde som sa narodil,“ vysvetlil mu Bedech, „toto sú naše polia a to je moja sestra Helena.“

Chán Omar kývol hlavou a mlčky počúval. Odvtedy chodil k Bedechovi každý deň, až kým sa chlapec nevyliečil. Keď bola rana zacelená, vraví mu:

„Môžeš sa vrátiť domov. Najprv však musíš zaplatiť za to, že som ťa nezabil.“

„Akože ti zaplatím, keď nič nemám?“ zabedákal chlapec.

„Máš,“ odvetil mu Tatár. „Dáš mi niekoľko jutár z tých rolí, ktoré si na zem kreslil. Hádam tvojmu otcovi nebudú milšie polia ako sloboda jeho syna.

Chán Omar hádal správne. Keď sa Bedechov otec Gurgus dozvedel, že sloboda jeho syna závisí na jutrách pšeničného lánu, nezaváhal a podpísal listinu, v ktorej dal Tatárovi niekoľko polí zo svojho chotára. Myslel si: Bedech sa vráti domov, Tatár zostane ďaleko a polia budú moje.

Stalo sa však to, s čím nikto nerátal. Chán Omar sa vybral spolu s Bedechom do horných zemí uhorského kráľovstva, aby sa pozrel na svoj majetok. Neprišiel do dediny ako krutý bojovník, ktorý chce zrovnať hory so zemou. Rozhodol sa, že navždy odloží jatagán a stane sa kupcom. Unavil ho ustavičný boj a krviprelievanie. Premenil vojnovú korisť na peniaze, aby mal za čo kupovať a predávať. Hrabovským dievkam sa síce nepáčil, pretože mal vyholenú hlavu a na nej dlhý vrkoč, zato ich matkám bohatý tatársky kupec pomotal rozum. Nejedna by ho ako zaťa pri boku svojej dcéry bola rada videla.

Jedného dňa navštívil Tatár Bedecha.

„Zavolaj svojho otca,“ vraví mu.

Gurgus si prišiel vypočuť slová čudného hosťa.

„Slobodu svojho syna si vykúpil,“ hovorí mu chán Omar, „vykúp aj životy ľudí z tejto dediny a daj mi svoju dcéru za ženu. Ak tak neurobíš, Tatári vtrhnú do dediny, pretože ich sem ja sám zavolám. Ak však tak spravíš, odvrátim ich kroky. Dedina zostane nedotknutá. Meno tatárskeho kupca ju ochráni.“

„Daj mi čas na rozmyslenie,“ zaošíval sa Gurgus. „Do zajtra rána ti odpoviem.“

„Dobre,“ odpovedal mu Tatár, „ale len do rána. Ak povieš áno, dobre urobíš. Ak nie, do roka a do dňa tvoja dedina ľahne popolom.“

Keď Tatár odišiel, sadol si Gurgus za stôl k synovi a rozhorčuje sa:

„Nevychoval som svoju jedinú dcéru na to, aby som ju dal Tatárovi. Odvediem ju do hôr. Tam ju chán Omar nenájde.“

Možno by sa tak aj bolo stalo, keby za dverami nepočúvala Helena. Podišla k otcovi a vraví:

„Nie, otecko… Moja krása nemá väčšiu cenu ako životy tých, čo bývajú v dedine.  Nechcem byť vinná za ich smrť. Stanem sa Tatárovou ženou.“

Ráno sa Gurgus vybral za chánom Omarom, aby mu sľúbil ruku krásnej Heleny. Tá sa o mesiac vydala za holohlavého Tatára. Do roka a do dňa mu porodila syna.

Do roka a do dňa vtrhla na Považie nepriateľská záplava. Hrabovský chotár však obišla. Veď každý Tatár, čo plienil na Považí, vedel, že v Hrabovom kolíše Omarovo dieťa krásna Helena.

Po mnohých rokoch čas odvial tatársku záplavu. Zostala iba povesť o tom, ako sa krásna Helena vydala za chána Omara…