Rozprávkarka2

Sú ako sestry z rozprávky Dvanásť mesiačikov. Maruška a Holena. Jedna je dobrá, druhá zlá.  Tvoria dve strany jednej mince. Rub a líc. Láska a nenávisť.

Milujeme…  Milujeme preto, že potrebujeme milovať.  Milovať celou svojou bytosťou. Milujeme matku, otca, partnera, dieťa, mesto, v ktorom žijeme – a tí, ktorí sa nehanbia za to, že niekam patria, si smelo priznajú, že milujú aj svoju vlasť. Je to tak trochu staromódne slovo. Ale výstižné.

Láska je krásna … a predsa sa vie zmeniť na nenávisť.

Prečo…

Možno preto, že minca sa jednoducho obráti.  A ten obrat prinesie  to, s čím sme nepočítali. Sklamanie. Zranenia. Útoky. Údery.  Dobité telo bolí, omnoho viac však bolí ubitá duša.

Každé sklamanie má svoj dôvod. Vlasť, ktorá bola naším milovaným domovom, nám neumožnila slušný život. Zradil nás človek, ktorému sme verili. Opustila nás matka. Odišiel od nás otec .

Nenávisť rastie na negatívnych pocitoch.  Je to jej potrava. Čím je ich viacej, tým je väčšia.

Rozprávka je múdra pani.

Vvyrieši všetko tak, ako treba.  V dvanástich mesiačikoch Maruška dostáva svoju odmenu, za trápenie, aj za odvahu, za schopnosť prekonávať zlo.  A veľký Sečeň, najstarší z mesiačikov, potrestá Holenu tým , čím trápila svoju sestru. Tou istou zimou a tým istým mrazom, do ktorého ju vyhnala.

Maruška našla nazad cestu zo svojho trápenia. Holena nie.

Rozprávka je múdra pani.

Nielenže všetko vyrieši, ale nám dáva signály. Znamenia na našej životnej ceste. Čo robiť a čo nie.

Milovať ? Nenávidieť?

Milovať…