Rozprávkarka2

Zobral ju čas a odniesol ju niekde veľmi, veľmi ďaleko… Maminka moja…

Neviem, kam zmizli staré mamy,

Čo mali v očiach teplo oráčin

Vo vráskach vôňu čerstvej slamy

A v srdci biely obláčik.

Večer sa mlčky premieňali

Na naškrobené vankúše,

Vpáperili sa do snov malých

Pokornou nehou ľudských svetlušiek.

Dotkli sa srdca tichým hlasom,

Závanom včiel ho oviali

A vošli doňho s Otčenášom,

Krotili láskou

Vzbúrené detské prívaly.

Možno, že vrástli do obilia

A každý deň ich máme na stole.

Možno im bola dlhá chvíľa.

Zasypala ich zima

V Ladovom snežnom kostole.

Určite ešte niekde sú,

Aj keď ich niekto popremieňal

Na pestované babičky,

Čo každé leto odlietajú k moru,

Ktorým už potok nevkladá dávno do rúk

Zurčivé, chladné pohladenia

A plátno ujúkavej pesničky.

Určite ešte niekde sú,

Vráskavo írečité, smutno-ľúbezné.

Hľadajú čas, čo môžu uštrikovať

Na divotvorné, živé slová

Pre všetky sídliskové princezné.