Rozprávkarka2

Keď som sa s Arjuškou spoznala, bola podobná  zima, ako táto. Všade bolo bielo a snehu pod okenice. Aj smreky, ktoré obrubujú našu záhradu, zdobili reťazce ľadových kryštálikov. Tujka sa skláňala pod ťarchou snehového záveju až k zemi. Na kríkoch ruží trčalo k nebu zopár zabudnutých, drobných pukov, rozkvitli koncom októbra a mne sa nechcelo ostrihať ich. Napriek tomu, že ich ošľahol mráz, a lístky sa im pri najmenšom dotyku drobili na zľadovatené, červenkasté kúsky ľadu, boli krásne. Krehké a pominuteľné ako okamih. Moja záhrada sa prichystala na vzácnu návštevu. V ten deň som totiž doniesla domov malé šteniatko, ktoré sa v budúcnosti malo stať jeho strážcom. Keďže to bola roztomilá a zlatá psia slečna, dostala meno Arjuška.  Už naše prvé stretnutie prezradilo, že patríme k sebe a sme stvorené jedna pre druhú. Prišla som si pre ňu k chovateľovi, od ktorého som ju chcela kúpiť. Jej otcom bol obrovský vlčiak.  Taká správna strážna fajta. Arjuškina mama mala ešte lepší rodokmeň. Tá bola totiž pravým karpatským vlkom. Z ich rodu zrejme pochádzal onen povestný vlčisko, čo zožral aj Červenú Čiapočku a jej starú mamu. Nečudo, že som mala pred tými úctyhodnými zvermi rešpekt. Neodvážila som sa bližšie pristúpiť ku kotercu. Ostatne, chovateľ, čo mi šteňa predával, mi to ani nedovolil. Upozornil ma, že krásna striebrosivá vlčica si chráni  svoje mláďatá a že aj on musí zachovávať opatrnosť. Preto len zboku pootvoril dvierka na koterci. Vlčiak a vlčica sa vôbec nepohli, naďalej sedeli pri svojom potomstve. Jedno z nich, o čosi drobnejšie  než ostatné, sa motkalo trochu bokom. Všimlo si otvorené dvierka a zamierilo si rovno k ním. Vlčica sa za ním obzrela a chvíľku ho sledovala, akoby rozmýšľala, či ho nechať ísť, alebo schmatnúť zubáľmi za kožu na krku a vtiahnuť nazad do bezpečia koterca. Napokon sa rozhodla, že vĺča má právo na svoj vlastný osud.

Tak sa to krásne, chlpaté stvorenie vymotkalo z koterca a zamierilo si to cez napadaný sneh ku mne. Bola to láska na prvý pohľad. Zohla som sa poň a schovala som si ho do záhrenia, aby mu nebola zima. Oblizlo mi krk a zaspalo. Driemkalo si pod mojou bundou po celý čas, čo sme išli domov. Ani raz nezakňučalo za mamou.

 Tak Arjuška vkročila do môjho života. Prvé tri mesiace bývala vnútri. Spávala so mnou na jednom vankúši. Keď prišla jar, vzala som ju von. Dôkladne sa zoznámila so záhradou. Bola ňou nadšená a svoje nadšenie prejavovala tak, že mi obhrýzla puky všetkých ruží, čo práve vyrašili. Dostala po kožuchu, ale keďže to bol len symbolický výprask, len zavrtela chvostom a o rok to urobila znovu. Zbožňovala chvíle, keď som si sadla k záhradnému stolu, rozložila naň notebook a ťukala. Posadila sa kúsok odo mňa a pozerala sa na  mňa. Keď videla, že si ju nevšímam, priplazila sa kúsok bližšie. A potom ešte bližšie a ešte bližšie. Napokon mi položila ňufák na nohy a jemne pohrýzla. Znamenalo to, že jej mám prečítať, čo som napísala. A ja som čítala…  Mala rada aj hudbu, Bocceliho… Občas, keď som si ho púšťala pre inšpiráciu, zavýjala do rytmu, akoby chcela spievať s Boccelim druhý hlas. Bolo to krásne a slobodomyseľné zviera. Keď malo štyri roky, už bolo väčšie ako jeho otec. Svoju úlohu plnila poctivo. Strážila záhradu a v záhrade mňa. Jednu vec však strašne neznášala: reťaz… Nebola na ňu vôbec navyknutá. Kým bola malá, to bolo samozrejmé. No potom prišiel čas, keď sme jej museli dať reťaz na krk.

Stalo sa tak pre jednu zablúdenú dušu, ktorej sa zachcelo sváru. Tá duša, pravdaže, oblečená v ľudskom tele, prišla až pred plot našej záhrady a začala tam vykrikovať. Nie je podstatné, prečo a čo. Podstatné je to, že to Arjuška pochopila ako ohrozovanie svojho územia. Vyletela zo svojho miesta a zahryzla sa do ruky, čo trčala nad plotom. Nebol to žiaden vážny incident, podobným spôsobom hrýzla aj mňa, keď chcela, aby som jej čítala. Ona zblúdená duša to však pochopila ako ohrozenie svojej osoby. Zavolala políciu – a Arjuška musela ísť na reťaz. Strávila na nej dvadsaťštyri hodín. Po celú noc zavýjala, tak ako nikdy dovtedy, dokonca ani vtedy, keď odišla od mamy. 

Na druhý deň som sa ju rozhodla vyvetrať. Dala som ju na vodidlo a vybrala sa s ňou na prechádzku. Rozmýšľala som o tom, ako ju v lese pustím, aby sa dosýta vybehala a vychutnala si slobodu. Arjuška, napoly šialená od reťaze, ku ktorej bola v noci priviazaná, ma z celej sily ťahala k hore. Tušila, že tam dostane dole náhubok aj vodidlo. Boli sme na konci dediny, keď zrazu z roztvorenej brány posledného domu vyskočil na ňu iný pes. Nemohla sa brániť, veď mala náhubok. Tak iba uhla nabok. V nešťastnej chvíli, pretože v tom istom okamihu sa tam ukázalo auto, čo išlo na pílu. Ozval sa škripot kolies, no už bolo neskoro. Arjuškina hlava sa ocitla pod pravým kolesom. Vrhla som sa tam za ňou a snažila sa ju odtiaľ dostať von. Dívala sa na mňa veľkými, žiarivými očami a mala v nich zapísané všetko to krásne, čo sme spolu prežili. Tu chvíľu, keď vycupitala z koterca, aj keď som si ju dala pod bundu, keď ohrýzla puky ruží v záhrade, keď ma pozorovala, ako píšem, aj spievala spolu s Boccellim… Kľačala som pri nej a šepkala jej do ucha:

,,Vydrž, Arjuška, vydrž…“

Nevydržala.

A ja som plakala na tej ceste, držiac jej hlavu v náručí. Z domu oproti vyšiel muž. Čudoval sa, prečo tak plačem pre obyčajného psa. Zmohla som sa len na krátku odpoveď:

,,To nebol obyčajný pes…“

Pochovala som Arjušku uprostred lesa, na mieste, aké milovala. Boli tam smreky, aj kríky divých ruží, cez konáre padali k zemi slnečné lúče priamo na jej hrob. Navŕšila som na jej telo kamene a nechala ju tam. Dlho som nemala odvahu prísť k jej hrobu. V pamäti sa mi motala taká, aká bola: s tým krásnym svitom v očiach, ktorý hovoril o celej hĺbke lásky, akú ku mne cítila. Vrátila som sa tam až po dvoch rokoch. Z jej hrobu však nič nezostalo, dokonca ani kamene. Po čase som však našla jej kostru, neďaleko potoka, čo tam tiekol. Zrejme ju našla divá zver a dokončila skazu.

No napriek tomu, že sa to skončilo tak smutne, verím, že Arjuška sa dostala do neba. Kdesi som totiž čítala, že ak plačeme nad umierajúcim psom, jeho duša sa zmení na ľudskú. A Arjuška si to zaslúžila.

Tu je…. aj so svojou malou Bonkou.