Rozprávkarka2

Minule som na jednom diskusnom fóre zachytila  vetu: Slováci nemajú dejiny, lebo nemali  vlastných kráľov. Toto expresívne tvrdenie ma tak trochu dostalo do varu. V prvom rade je prinajmenšom diskutabilné tvrdiť, že sme nemali kráľov. Čím potom boli v našich ranných dejinách takí vládcovia ako keltský Vannius, či neskôr Svätopluk? Áno, dá sa oponovať: Vannius bol vazalský kráľ Ríma a Svätoplukovi sa skôr hodí titulovanie veľkoknieža… V dejinách Slovenska nechýbajú významné postavy, ktoré síce neniesli kráľovskú korunu na hlave, no napriek tomu stávali po boku kráľov a niekedy im boli významom, rodom, aj spoločenským postavením rovní.

Katarína Zrínska, manželka Fratiška Thurzu a matka Juraja Turzu

Poďme sa pozrieť na Lietavsky hrad a prenesme sa v čase o pár storočí nazad. Do septembra  1567. V jednej zo sál hradu práve rodí Katarína Zrínska, jedna z najkrajších žien Uhorska. A môžeme si fiktívny obraz maľovať ďalej: pri jej posteli stojí jej manžel, gróf František Thurzo,  radcov kráľ a dedičný župan Oravy. Pani Katarína jej spotená a bledá. Juraj nie je prvé grófovo dieťa.  Katarína mu už porodila dcéru Annu. Juraj je však  prvorodený syn. Preto sa mu František úprimne teší. Konečne má mužského potomka.

V skutočnosti je otázne, či František naozaj stál počas pôrodu pri posteli svojej ženy. V tých časoch totiž bojovalo Uhorsko rozpínavosti Turkov  – Osmanov, ktorí sa tlačili z podmanených balkánskych území na sever Európy. Všetky väčšie šľachtické rody museli do vojny vypraviť oddiely vojakov a osobne ich odviesť tam, kde sa bojovalo. Preto je pravdepodobné, že František bol skôr na vojnovom ťažení, ako pri svojej žene.

No a stalo sa, že raz sa na Lietavský hrad nevrátil. Katarína ovdovela. Nezostala dlho sama, vydala sa znovu, za Imricha Forgáča, s ktorým mala ďalšie deti. Presťahovala sa z Lietavského hradu do Bytče, kde vyvchovávala svoje deti, medzi iným aj syna Juraja.

Od tých čias sa začína nová turzovská éra, éra palatína, jedného z najvyšších hodnostárov, ktorému právom prislúcha titul – druhý po kráľovi.

Juraj Thurzo sa na svoju diplomatickú dráhu začal pripravovať už od svojich sedemnástich rokov, kedy odišiel  na dvor rakúskeho arcikniežaťa Ernesta. Prvýkrát sa oženil, keď mal devätnásť rokov. Vzal si za manželku Žofiu Forgáčovu. Mal s ňou tri deti, ale jeho mladučká manželka pri pôrode tretieho zomrela.

Alžbeta Coborová, manželka Juraja Thurzu.

O dva roky sa oženil znovu, s Alžbetou Coborovou. Natrvalo sa usadil v Bytči a venoval sa správe svojich panstiev.

Počas jeho správy sa dovtedy malé a neznáme mestečko premenilo na centrum slovenskej renesancie. Juraj Thurzo sem povolal rôznych kamenárskych majstrov a architektov, ktorí zveľadili  nielen zámok, ale aj jeho okolie.  Z tohto času sa datuje v Bytči vznik takých stavieb, ako bola trojtriedna meštianska škola (takz. triviálka), sirotinec, kostol.

Mnoho listov, ktoré Juraj Thurzo písal Alžbete zo svojich ciest (musel tak, ako jeho otec, veľa cestovať), dokazuje, že mal svoju ženu rád a ctil si ju. Veď mu porodila deväť detí. Dve síce zomreli, no napriek tomu ma stále mnohopočetnú rodinu, ktorá si vyžadovala jeho starostlivosť.

Palatín Thurzo bol nielen pozorný manžel a dobrý otec, ale aj starostlivý kronikár. Na zámku v Bytči vybudoval  na tie časy veľkú a bohatú knižnicu. Jedným z najcennejších exponátov, ktorý tu po ňom zostal, je stará Biblia. Dnes z nej sú iba drevené dosky, (kedysi potiahnuté kožou) a vnútro.

Na predných stranách tejto rodinnej Biblie zapisoval palatín Thurzo najvýznamnejšie okamihy z rodiny Thurzovcov. Nájdeme tu poznámky o živote jeho otca Františka, aj matky Kataríny, dátum sobáša s prvou ženou Žofiou, s druhou ženou Alžbetou, aj dátumy narodenia detí. A táto Biblia nám prezrádza aj pikantné tajomstvo: ku ktorej zo svojich dvoch žien mal Juraj Thurzo vrúcnejší vzťah.

Pokračovanie