Rozprávkarka2

Jedného dňa stratené vajce zistilo, že sa zakotúľalo na nebezpečný kus spoločného dvora. Bol to povestný bermundský trojuholník, v ktorom sa strácal každý pokus o zmierenie. Nárokovali si ho nielen všetci susedia, ale aj všetky sliepky z dvora. Vajcu sa však v tej zarastenej húšťave zapáčilo. Usalašilo sa v nej a chvíľu hútalo, prečo onen stredobod majetníckych chúťok obchádza každá kosa. Snáď preto, že sa oň všetci hádali. Potom ho však hútanie prestalo baviť a zaspalo spánkom blažených. Spalo by možno naveky, keby ho nezobudili hlasy dvoch rozhorčených sliepok.

„Je moje!“ tvrdila prvá. „Také veľké vajcia znášam len ja. Aj gazdiná to vie. Keď chce urobiť praženicu, zvyčajne hľadá podo mnou.“

„Kdeže tvoje,“ ohradila sa  druhá sliepka. „na prvý pohľad vidieť, že patrí mne. Je rovnako hnedé ako moje perie.“

Kým sa dohadovali, priplietol sa k ním kohút Bartolomej. Tomu sa viacej páčili zadky oboch sliepok ako vajce samotné. Kedže však bol v kurníku nielen zvrchovaným pánom ale aj sudcom, musel rozsúdiť, ktorá z tých dvoch má pravdu. Vyriešil to šalamúnsky:

„To nie je obyčajné ale Kolumbovo vajce!“ ozval sa. „Preto nemôže patriť žiadnej sliepke, iba mne. Keďže však mám na starosti dôležitejšie veci ako starať sa oň, dovolím vám, aby ste ho strážili.“

Len čo odišiel, jedna zo sliepok si závistlivo vzdychla:

„To vajce sa ale má! Kiež by som s ním mohla meniť. Predstav si, patrila by som samotnému Bartolomejovi!“

Druhá sliepka s ňou plne súhlasila. Obidve si sadli k vajcu a strážili ho. Strážili ho deň, týždeň, mesiac, až kým sa nepokazilo. Až potom prišli na to, že z vajca nič nebude. Aby ospravedlnili vlastnú hlúposť, vymysleli prvý zákon spoločného dvora.

„Nechci byť Kolumbovo vajce, aby sa z teba nestal záprdok.“

:-))

Všetkým prajem krásny deň