Rozprávkarka2

Dejiny každého štátu skrývajú v sebe biele miesta na mape histórie, ktoré sa zapĺňajú len sporadicky a ťažko. Zvyčajne to býva tým, že sa k ním neviažu priame písomné svedectvá, ktoré by o nich vypovedali – a zrekonštruovať sa dajú  len z archeologických nálezov, alebo z čiastkových písomných záznamov iných štátov. Aj Slovensko má v svojich dejinách takéto biele nezmapované miesta. Dá sa povedať, že stratilo skoro dve celé storočia – od zániku Veľkej Moravy až po vznik mladého Uhorského kráľovstva.

Všeobecne sa traduje, že zánik Veľkej Moravy naštartovali nájazdy staro maďarských kmeňov a smrť dvoch Svätoplukových synov v roku 906 počas bitky medzi Maďarmi a Bavormi na rieke Dunaj. Správy o tejto bitke sa nachádzajú vo viacerých ranných stredovekých kronikách.  Na týchto správach je však zarážajúcich viacero okolností:

1. Nie sú z pera kronikárov, ktorí by priamo žili na území Slovenska. Ich tvorcami boli mnísi, resp. klerici, žijúci na dvoroch veľkých panovníkov tých čias – či už cirkevných alebo svetských.  Aj v cisárskom rode sa však našli skvelí kronikári – bol ním napríklad byzantský cisár Konštantín Porfyrogenetos, ktorý  už v 10. storočí  napísal  rozprávanie o Svätoplukových prútoch, spomenul ho v svojej knihe O spravovaní ríše. O pomery vo Veľkej Morave,( čiže z obdobia pred 10 a 11 storočím, ktorému sa budem v tejto eseji venovať) sa veľké panovnícke rody, dominujúce  vtedajšej Európe, podrobne zaujímali už aj preto, že bola vazalským štátom, platiacim ročný atribút. Svätopluk sa síce mohol pýšiť titulom kráľ, veď tak ho oslovovali aj v Ríme, bol však vazalskými prísahami spojený s rodom Karolovcov, ktorý vládol Franskej ríši. Preto  sa Svätoplukova vláda ocitla v análoch Franskej ríše a môžeme v nich podrobne sledovať jeho politické snaženia. Ale len ona a po jeho smrti franskí a byzantskí kronikári strácajú záujem o mapovanie diania na našom území.
2. Druhou závažnou skutočnosťou je, že o pomeroch v tých časoch písali ľudia, ktorí inklinovali ku kresťanskému náboženstvu. Nie je to také priamočiare, ako sa na prvý pohľad zdá. Aj keď Slovensko už malo za sebou Cyrilo-metodejskú misiu, krst neprebehol  ľahko a rovnomerne. Vo väčšom rozmachu zasiahol len Nitrianske kniežatstvo a staroslovanské rody, ktoré žili na južnom Slovensku. Veľká Morava však mala ďaleko väčšiu rozlohu a v časoch svojho najväčšieho rozmachu siahala až za Prahu a po Krakov.  Severné a východné Slovensko, taktiež Olomoucko, Krakovsko, Tešínsko a ďalšie územia ležiace smerom na sever, zostali ešte dlho verné viere svojich predkov.
3. Ďalším významným faktom je, že aj keď bola Veľká Morava  jedným štátnym celkom, aj ona sa skladala z množstva menších kniežatstiev.  Franské a byzantské kroniky sa zaoberali len centrom Svätoplukovej ríše a miestom jeho politických rozhodovaní. Ostatné – a treba povedať, že ďaleko rozsiahlejšie územia, unikli ich pozornosti, ako aj kniežatá, ktoré si síce Svätopluk nejakým spôsobom podrobil, no nikdy ich celkom nepripútal k svojej ríši – a hneď po jeho smrti sa snažili o osamostatnenie. 
4. Závažnou skutočnosťou je aj spôsob, akým sa Svätoplukova ríša rozširovala. Nebolo to iba ,,ohňom a mečom“, hoci bitky o územia boli v tých časoch také samozrejmé, ako dnes futbalové zápasy. Ďaleko bezpečnejším spôsobom bolo uzatváranie sobášov s dcérami miestnych kniežat, ktoré svojmu manželovi ako léno priniesli územné celky. Takýmto spôsobom sa Svätopluk ,,priženil“ napríklad do pražského rodu Přemyslovcov. Ako rodinnému príslušníkovi mu už bolo ľahšie uchádzať sa o český kniežací stolec. Tiež si treba uvedomiť, že napriek svojmu krstu, mal podľa zvyku svojich pohanských predkov viacero žien. Kresťanskí mnísi  neskôr prisúdili titul ,,manželka“ len  tej, ktorá bola politicky najvýznamnejšia. Ostatné zostali iba v roli ženín, resp. druhých žien, často slúžiacich tej prvej.

Z pohľadu týchto štyroch závažných okolností sa môžeme pozrieť na to, čo sa udialo po smrti Svätopluka a jeho dvoch synov.  

Píše sa rok 906 a pod Devínskym hradom sa na Dunaji odohráva veľká bitka – pozemná aj riečna. Vedú ju Bavori ako trestnú výpravu proti maďarským hordám, ktoré predtým zničili úrodné a krásne Korutánsko. Keďže však Maďari majú povesť výborných bojovníkov, ktorí sa ničoho neboja, Bavori hľadajú spojencov.  Najmú si žoldnierov z radov vazalských kráľovstiev, ktoré im ročne odvádzajú tribút. Jednou z foriem vazalstva je aj to, že v prípade vojny musí vazalský kráľ, resp. knieža vystrojiť bojové družiny. Takáto úloha pripadla aj Svätoplukovmu synovi Mojmírovi II. Ocitol sa v neľahkej situácii. Maďari už postupne prenikali aj na územia južného Slovenska.  Pohraničné šarvátky však neboli také časté, ako by sa zdalo. Žili tu zmiešané slovansko-avarské rodiny. Preto mali Maďari do niektorých oblastí Veľkej Moravy dvere otvorené. Nemuseli ich vybúrať sekerou, ako to bolo napríklad v prípade Byzancie, Korutánska, či Bavorska. S viacerými kmeňovými náčelníkmi Maďarov uzavrel Svätopluk a a jeho synovia mierovú zmluvu o vzájomnom bezpečnom spolužití . A teraz  mal zrazu Mojmír II. tieto zmluvy, ktoré jeho otec  horko-ťažko vybojoval, aby ochránil svoju ríšu pred plienením, porušiť.  Pri takom ťažkom rozhodovaní potreboval pomoc. Je prirodzené, že ju hľadal u najbližších príbuzných. Jeho matka Svätožizňa bola z rodu pražských Přemyslovcov. Mojmír preto hľadal posilu pre svoje vojská práve tam. Dostal ich – ale len prisľúbené. Keď totiž prišlo k pamätnej bitke na Dunaji, tak české družiny jednoducho neprišli.  České knieža nechal svojho synovca aj s hŕstkou jeho verných  rozdrviť maďarsko-bavorským mlynským kameňom. Zradou Čechov sa spustil postupný zánik Veľkej Moravy a začalo sa obdobie, ktoré môžeme nazvať  strateným storočím v dejinách Slovenska. 

Pokračovanie 

Použitá literatúra:

Kosmas: kronika Česká, Gall Anonym: Kronika poľských vojvodcov a kráľov, Anonym: Kronika anonymného notára kráľa Belu, Pramene k dejinám Slovenska, II. diel – Slovensko očami cudzincov

Na fotografii:

dobová maľba bitky pri Dunaji, v ktorej (vraj) zomreli obaja Svätoplukovi synovia