Rozprávkarka2

Tí moji doma si už zvykli na to, že nie som ,,obyčajná“ mama a mávam občas tvorivé úlety, kedy  mi nikto nesmie vkročiť do myslenia. Pokúsili sa o to, no vždy sa to skončilo zaháňaním: teraz ma nechaj, nevidíš, že píšem? Našli si vlastný spôsob, ako míňať čas. Začalo sa to vtedy, keď sme pred rokmi priniesli domov prvý počítač. Vtedy mužská polovička nášho rodinného osadenstva prišla na to, že nemusí slúžiť iba na mamino vyťukávanie článkov, ale aj na počítačové hry.  Urputný boj o to, kto bude sedieť za počítačom sa skončil  rozhodnutím môjho synátora – vraj on si zadováži vlastný. Myslím si v duchu – veď si naň zarob, uvidíš, ako si ho budeš šanovať. Nuž náš Čimo (tá prezývka mu zostala od detstva a jeho skutočné meno mám zakázané napísať J J J ) vie čítať myšlienky. Tak sa stalo, že mi ešte v ten večer povedal:

,,Mami, zohnal som si brigádu!“ 

Tá veta mala samozrejme skrytý  význam, podčiarknutý škodoradostným víťazstvom v jeho hlase, ktoré mi prezrádzalo asi toto: Pch, ty si myslíš, že si na ten počítač nedokážem zarobiť, alebo čo? Nechala som mladého, nech brigáduje. Zvládol to na jedničku. Servíroval v kaviarničke kapučínka, late, frappe, malé aj veľké pressá. Jedného dňa prišiel domov s počítačom. Krásnym, lesklým, čiernym notbučiačikom, do ktorého sa moja strieborná kráska, na ktorej denne ťukám, hneď zamilovala.

Odvtedy ani neviem, že mám nejakých mužov.  Sú ako Jánošíci v onej povestnej básni Jánka Botta. Sedia oni sedia, len nehladia do ohníčka, ale do obrazovky.  Keď sa ich na niečo pýtam, tak nemajú čas, lebo hrajú Travian, alebo Soliter, alebo niečo iné. Tak som si povedala: ohó, pŕŕ, chlapci moji, hrať hry v počítači, to je to isté, ako lízať med cez sklo.  Hneď vo mne skrslo pokušenie, veľké, velikánske, ako najvyšší panelák na žilinskom sídlisku Vlčince. Čo tak ísť vyskúšať skutočné kasíno?

Lenže to nie je iba tak, ísť  do kasína… Podľa mravouky všetkých mám a starých mám je kasíno pekelný brloh, kde číha na čistú ľudskú dušičku mamon, a čerti tam vystrkujú rožky, respektíve sedávajú preoblečení za pekných fúzatých pánkov v drahom obleku za ruletou a pod stolom si podupkávajú kopytom a zametajú dlážku zatajeným chvostom.  J J J

Na také miesto nemôžeš  ísť – hovorí mi jeden hlas v mojej hlave. No hneď sa tam priplietol aj druhý a ten mi zas tvrdí:

,,Prečo by si nemohla? Len to pekne vyskúšaj…“

Bojovali medzi sebou, hašterili sa a vadili, kým to nevyriešila sama prozetelnosť. Jedného dňa totiž firma, pre ktorú som vtedy pracovala, usporiadala súťaž krásy. Vlastnú. Niečo ako miss Press. Mala som o tom napísať článok a pozrieť sa na to, čo budú krásky vystrájať počas recepcie. No a recepcia sa mala konať práve v kasíne. Vybrala som sa teda doňho, nahodená, ako sa patrí, do úzkych koktailových šiat, vysokých opätkov. Na obraz pravej unudenej dámy z kasína mi chýbala už len dlhá tenká cigareta, ale ja nefajčím – a nebudem ani pre dáke kasíno! J J J V našom meste je ich viac, ale recepcia sa konala v tom najfajnovejšom, ktoré je v centre. Prišla som tam, pri vchode muž v livreji, otváral dvere. Nuž som sa hneď cítila ako v hollywoodskom filme. Stúpam si hore schodmi, až som sa ocitla v pravom  hurhaji nefalšovaného, naozajstného kasína. Bolo tam všetko, automaty na hry, biliardové stoly, ruleta – aj tie naše krásky. Pohybovali sa po miestnosti ladnými, svižnými krokmi a tenkými prštekmi  vyzobávali dobroty zo švédskych stolov. No, musím uznať, že naša firma si na recepciu vybrala naozaj netradičné miesto a môj pohľad na kasíno, skrivený dovtedajšími mravoučnými kázaniami všetkých starých pramatiek a prapramatiek sveta, sa ako tak napravil. Vyskúšala som, čo sa dalo. Odrelaxovala som sa a zistila, že keď človek hrá iba pre to, aby sa uvoľnil (v rámci víkendu, povedzme) a nemieša do hry takú mrchu, ako sú peniaze, tak sa to dá ustať. Potom však zazvonil mobil, dvakrát – a bolo po relaxe. Prvý volal šéf, či už mám napísaný článok z recepcie. Ticho som šprtla do mobilu: ešte nie, ale už na ňom začínam pracovať.  Nechala som tam tie pekné dievčatká, nech ďalej vyzobávajú zo švédskych stolov dobroty a pobrala som sa ku schodišťu. Keď som prišla k olivrovanému šuhajovi, čo strážil vchod, zazvonil mobil druhýkrát. To ma už naháňali moji muži – vraj sú hladní a či som zabudla, že som mama, čo ich má nakŕmiť. Prišla som domov, postavila sa k sporáku, aby som im upiekla kuriatko so zemiačikmi. A oni stále za počítačom, obaja, Peťo, moja najdrahšia polovička, aj Čimo, ktorého mi pred oným časom doniesol do kolísky bocian. Jeden hrá solitér, druhý travian. Jeden na striebornej kráske, druhý na čiernej.

Usmiala som sa na nich, nech si len lížu med cez to sklo. Ja už viem, čo je naozajstné  kasíno!