Rozprávkarka2

Predchádzajúca časť

Zaujímavú teóriu vyslovil o Seléncoch český historik František Palacký. Podľa neho boli pôvodne jedným z kmeňov Polabských Slovanov, ktorý však pod tlakom germanizácie opustil svoje pôvodné sídla a šiel hľadať nové územia.  Vzrušujúce je pritom sledovať trasu, ktorú prešiel. Jeho prvou zástavkou bolo Veľkopolsko, konkrétne okolie Hniezdna. Tu však narazil na kmeň Poľanov a ich legendárnych vládcov – Popiela a Piasta. Preto putoval ďalej, na juh, až kým neobsadil rozsiahle územia medzi Odrou, Vislou a Váhom. Ak sa zamyslíme nad tým, kedy polabskí Slovania podľahli tlaku germanizácie, tak si môžeme vypočítať, že do novej vlasti prišli začiatkom ôsmeho storočia.

Zdá sa, že mená ich vlastných kniežat sa stratili v krútňave času, ale nie je to tak.

Pozrime sa, čo píše o Seléncoch Palacký. Tiež používa na ich označenie meno Cilensi, Silensi, ako Thietmar s Merseburgu.  Iným tvarom, ktorý používa, je však aj Slask a Slazan. Čo znamená, že ich pokladá za predchodcov Slezanov, ktorí zaujali Sliezsko.  Hneď k tomu však treba dodať, že Silenia sa neprekrýva s územím dnešného poľského Vojvodstva Sliezsko.  Dalo by sa to charakterizovať aj tak, že Slazania boli len jedným z rodov, ktorý tvoril kmeňový zväzok Seléncov. 

Pátranie po menách ich vládcov je vzrušujúcou detektívkou.  Paradoxne jeden z najvýznamnejších záznamov je v Knihe o cestách a kráľovstvách arabského cestovateľa Ali Masc Údiho, ktorý vymenováva slovanských vládcov, ktorých navštívil.  Najlepšia bude priama citácia:

,,Správa o Slovanoch, o ich sídlach, vládcoch a kmeňoch…  Slovania pochádzajú od Madaia, syna Jafeta, syna Noema – od neho odvodzujú všetky slovanské kmene svoj pôvod a z neho vychádzajú ich rodokmene. Ich sídla sú na severe a tiahnu sa na západ. Je ich veľa kmeňov, ktoré medzi sebou vedú vojny. Majú kráľov, ktorí vyznávajú jakobitské kresťanstvo. Iní z ich kráľov nemajú žiadnu zjavenú knihu, nepodriaďujú sa nijakému božiemu zákonu a žijú v úplnej pohanskej nevedomosti, nemajúc potuchy o Božích prikázaniach. Takýchto slovanských plemien je veľa a k ním patril aj kmeň, ktorý kedysi vládol ostatným. Nazýval sa Valinala a jeho vládca sa volal Madžák. Tento kmeň si oddávna vážili všetky ostatné slovanské kmene a pretože bol mocný, ich vládcovia ho poslúchali. Potom treba spomenúť Slovanov, ktorí sa volajú Stodorania. Ich vládca sa volá Baskládžib. Potom kmeň Dulebov, ktorého vládcom je v súčasnosti Václav. Potom kmeň Nemcov, ktorého kráľ sa volá Henrich. Potom tiež kmeň, ktorý sa volá Manábin a ich kráľ sa volá Ratibir. …potom je tu kmeň, ktorý sa volá Muráva, kmeň Sasov, kmeň Gatčanov a napokon kmeň Braničevovcov.“ (Pramene k dijinám Slovenska, 2. diel, str. 237)

Ali Masc Údi písal svoju Knihu o cestách a kráľovstvách okolo roku 950, preto sú mnohé mená z pohľadu dnešných čias neidentifikovateľné. Niektoré sú však známe, ako napríklad kráľ Václav. Bol Bořivojovým nástupcom na českom kniežacom tróne. Aj Dulebov vieme rozlúštiť, je to jeden z kmeňov, ktorých si podmanili Česi a priradili ho k sebe. Nemci sú jasní aj ich kráľ Henrich. V Muravanoch ľahko rozpoznáme Moravanov. Zostávajú nám teda už len Manábi. 

Je zrejmé, že Ali Mas udi hovorí o národoch a kmeňoch, žijúcich v strednej Európe – nasvedčuje tomu lokalizácia Dulebov (Čechov), Muravanov, Nemcov a Stodoranov. Manábi museli byť niekde medzi nimi.  A môžeme pokračovať v lúštení detektívky ďalej. Ak na označenie kmeňa českého kráľa Václava použi arabský cestovateľ pomenovanie jedného z rodov, podľa všetkého tak urobil aj pri Manáboch. Z toho nám vyplýva, že tak isto to bol rod, ktorý bol súčasťou väčšieho kmeňového zväzku. Vládcu Manábov nazýva Ali Masc Údi kráľom. Kladie ho na jednu rovinu s Henrichom, Václavom, aj stodoranským Bakládžibom. Kľúčom k záhade je meno, ktoré nájdeme v dejinách Sliezska, ale aj Veľkej Moravy a dokonca aj v geografických názvoch Oravy, Kysúcka, Olomoucka, Žilinska , Malopolska a Podkarpatska. Je to meno  Ratibir/Ratibor.

Dôkazy sú jednoznačné: na Orave tečú dva potoky s názvom Horný a dolný Racibor.  V severných Čechách na moravsko-sliezskom pohraničí sa nachádzajú Ratibořice (je to zámok zo známeho Babičkiného údolia Boženy Nemcovej), ale aj Radbor.  A v poľskom Sliezsku je dokonca celé mesto, ktoré sa volá Raciborz.   Vo Franských análoch sa zas spomína istý Ratbor, ktorý plienil územia Veľkej Moravy. Ratibora ako kráľa, resp. princa Polabanov zaznamenali aj Franské anály.

Časové rozmedzie medzi jednotlivými zmienkami o Ratiborovi/Ratibírovi  je však viac než sto rokov. Táto skutočnosť sa dá vysvetliť inak: nositeľov tohto mena bolo viac. Napokon, nebolo to nič nezvyčajné. Česi mali svojich Bořivojovcov, Poliaci  Boleslavovcov a Selénci Ratiborovcov. Omnoho závažnejšia je však iná skutočnosť: a to zápis vo Franských análoch, v ktorých je zaznamenané Ratiborovo ťaženie proti Veľkej Morave. Traduje sa, že Svätoplukova ríša siahala až po Krakow, čo by znamenalo, že by musela anektovať aj Sileniu. Ak sa tak stalo, tak to bolo len na krátky čas, možno nejakými svadobnými alebo inými mierovými  zmluvami. Iste však nebolo dobrovoľné a hneď po jeho smrti sa Silenia od Veľkej Moravy odtrhla, tak ako České kniežatstvo. Jednoznačne to nebol nejaký malý nesúrodý fliačik zeme, stratený medzi mocenskými snahami Poliakov, Čechov a Moravanov. Inak by totiž Ali Masc Údi nenazval Ratibora kráľom a nedal by ho na jednu úroveň s českým Václavom či nemeckým Henrichom.

Ostáva nám už iba jedna záhada, posledná. Čo s pomenovaním Manábi? Je to rovnako ľahko rozlúštiteľné, ako  českí Dulebi.  Bolo to označenie jedného z rodov. Niektorí slovenskí historici v ňom nachádzajú skomoleninu názvu Glovači/Glowaci. Vychádza nám z toho, že Selénci sa delili najmenej na tri vetvy (Slazkovia, Slazania, Glowaci), ale zrejme mali aj iné, menšie vetvy, (napr Oravci…)

pokračovanie

Použitá literatúra:

Kosmas: kronika Česká, Gall Anonym: Kronika poľských vojvodcov a kráľov, Anonym: Kronika anonymného notára kráľa Belu, Pramene k dejinám Slovenska, II. diel – Slovensko očami cudzincov, P.G. Dobiš – Od praveku po pád Veľkej Moravy, Miroslav Pecko – Obec Bánova.

Ilustracia – Raciborz, mesto v južnom Poľsku, v Sliezskom vojvodstve, leží blízko moravských hraníc. Od Žiliny je vzdialené cca 130 kilometrov, od Olomouca 140 kilometrov. Ak si to porovnáme napríklad so vzdialenosťami, ktoré boli vo Veľkomoravskej ríši (Nitra -Krakow, Nitra – Blatnohrad, Nitra – Praha), tak nám vychádza, že Raciborz, Žilina a Olomouc tvorili jeden územný celok, ktorý stredovekí kronikári nazývali zemou Seléncov.