Rozprávkarka2

predchádzajúca časť

Záhada zániku Ratiborovho kniežatstva je rovnako tajomná ako zmiznutie Atlantídy.  Z ničoho nič všetky záznamy o Seléncoch miznú a sú nahradené novými menami. Cca od konca jedenásteho  storočia o nich čítame ako o Vislanoch, resp. Slezanoch. To, že ešte deviatom a desiatom storočí tvorili samostatný kmeňový útvar, je zrazu v ,,lufte“ ako obláčik dymu. Tak trochu za to môže poľský kráľ Boleslav Chrabrý, ktorý v roku 1029 daroval zem od Tatier až po Dunaj uhorskému panovníkovi Štefanovi.   

Boleslav viedol expanzívnu politiku, podobne, ako jeho otec, Meško I. Pre jeho vládu sú charakteristické výboje do susedných zemí. Obsadil Čechy, aj celé Slovensko.  Mylne by sme si však predstavovali, že takí panovníci ako on, viedli iba dobyvačné vojnové výpravy. Zem sa dala získať omnoho ľahším spôsobom: svadobnými zmluvami. Napokon, vidieť to aj na tom, že Boleslavov otec si vzal za manželku Dubravku, dcéru českého kniežaťa, podľa ktorého poľský Boleslav dostal  svoje meno.

Pri Dubravke sa na chvíľu zastavme.  Vychovávali ju v kláštore v bavorskom Rezne, čo znamenalo, že dostala prísnu kresťanskú výchovu. Keď Meško I. poslal do Prahy pytačov, a žiadal jej brata, aby mu ju dal za ženu, Dubravka si stanovila podmienku. Áno, vydá sa za pohana z Krakowa, ale len vtedy, keď prepustí svoje ostatné ženy a urobí ju svojou jedinou manželkou. Nevieme, ako dlho proces ,,prepúšťania “ trval, Meško I. sa však pokladá za prvého poľského vládcu, čo sa dal pokrstiť.

To však neznamená, že svoje predchádzajúce manželky naozaj zapudil. Boli totiž dcérami z významných rodov ako Dubravka. Sobášom s ňou sa Meškovi podaril prezieravý politický ťah: mohol si nárokovať na český trón. Od tých čias začali hraničné šarvátky medzi Čechmi a Poliakmi, až kým sa Meškov syn Boleslav Chrabrý nedal korunovať za českého vládcu a neanektoval Čechy pod Poľsko. Podobne to spravil aj s územím Slovenska (v tomto prípade nešlo o rodinné, ale vazalské vzťahy s Ladislavom Lysým, ktorý bol v rokoch 1023 nitrianskym kniežaťom). Politické manévre rodu Piastovcov, z ktorého pochádzal Meško  a Boleslav Chrabrý, sa dajú nazvať skvelou šachovou partiou. Príbuzenským zväzkom si k sebe pripútali  všetky kniežacie veľmoci, s ktorými susedil.

Ako na tom bolo Rastislavovo kniežatstvo? Existovalo vtedy ešte?

Určite, len sa tak, ako Čechy, ocitlo v područí Poliakov a už sa z neho nikdy nevymanilo. Spomeňme si na to, že okrem Dubravky mal Meško aj iné ženy. V niektorom z minulých dielov sme spomenuli, že v deviatom storočí bolo Ratiborovo kniežatstvo ešte nepokrstené. Je teda pravdepodobné, že sa kňažná Seléncov stala jednou z pohanských manželiek Meška I. a ako veno priniesla svojmu mužovi svoje kniežatstvo. Od Meška by bolo veľmi neprezieravé, keby ju od seba zapudil. Potupu svojej kňažnej by zrejme Selenci nezniesli a vzbúrili by sa. Lenže Meško potreboval silného spojenca, ktorý by mu pomohol pokoriť odbojných Čechov. Plynulá asimilácia Ratiborovho  kniežatstva do dejín Poľska naznačuje, že ich našiel v Seléncoch.

Nie každý politický sobáš však bol v tých časoch dobrovoľný. Práve naopak, často sa dial pod násilím a krviprelievaním. Ženy, najmä z vyššej spoločnosti, boli vzácne, strážené, pretože po praslici mohli byť nositeľkami  nároku na kniežací, resp. kráľovský trón. Často sa stalo, že pytač síce poslal posolstvo so žiadosťou o sobáš, ale dostal košom. Napriek tomu sa nevzdal a svoju nevestu jednoducho uniesol. Je to dôkaz toho, akú cenu mali politické sobáše. Zároveň to poukazuje aj na to, že žena, s ktorou už raz muž ,,obcoval“ (toto označenie používali stredovekí kronikári na pohlavný styk), sa musela vydať za toho, s kým ,,ležala“.  V konečnom dôsledku to znamenalo, že ďaleko vítanejším spôsobom, ako vojna a bitky, v ktorej hynuli  bojovníci, boli únos a znásilnenie.  Dokonalou ilustráciou toho je zápis v Kosmasovej kronike, kde sa píše, ako české knieža Břetislav uniesol svoju budúcu manželku Jitku z kláštora:

,,Toho času žil v nemeckom kraji mocný knieža menom Otto Biely. Mal jedinú dcéru Jitku, ktorá všetky dievčatá, čo sú pod slnkom, predčila svojou krásou. Otec ju dal do kláštora Svinibrod, pevného hradbami aj polohou. Ale ktoré hradby dokážu odolať láske?

Břetislav, najkrajší z mladíkov, sa z mnohých rozprávaní dozvedel o neobyčajnej kráse, ušľachtilosti a urodzenom pôvode dievčaťa. Nedokázal ovládnuť svojho ducha. Začal rozmýšľať, či sa má o ňu riadne uchádzať , alebo ju uniesť. Rozhodol sa radšej jednať mužne, ako skloniť šiju v pokornej prosbe. Rozkázal tým svojim ľuďom, ktorých poznal ako zvlášť šikovných a sebe oddaných, aby pripravili osvedčené a otužilé kone. Po siedmych dňoch jazdy vstúpili ako hostia do predsiene spomínaného kláštora Svinibrod. Knieža ale predtým povedal svojim ľuďom, aby nikomu nedali najavo, kto je, aby sa k nemu chovali, ako keby bol jeden z nich.

Tak ako vlk obchádza ovčín, hľadajúc, kadiaľ by do neho vrazil, aby uchmatol bielu ovečku, tak aj hrdina Břetislav, keď dostal povolenie prenocovať v kláštore, obhliadol si ho bystrým zrakom a prenikavým duchom. Bol sviatok a Jitka skoro ráno vyšla so svojimi družkami z kláštora. Ako ju zbadal smelý únosca, chytil pannu a utekal k bráne. Ale  ostatní jeho druhovia, ktorí nič nevedeli o tom, čo chce spraviť, spali v stanoch. Po únose Jitky ich zajali, niektorým vylúpli oči, iným urezali nosy, ďalším ruky a nohy usekli. Len knieža s niekoľkými málo mužmi a unesenou pannou ledva unikol v lesnej temnote. Unesená bola panna Jitka v roku od narodenia pána 1021. Břetislav s ňou ihneď išiel na Moravu a odtiaľ ešte ďalej…“

Táto príhoda dokonale ilustruje, akým spôsobom sa vynucovali politické sobáše. Nie každá žena, ktorú kniežatá uniesli proti vôli jej rodiny, bola ,,pannou najkrajšou medzi devami“, niektoré už boli prestarnuté, a podaktoré dokonca vdovy. Všetky však mali niečo, čo bolo pre vládcov cennejšie ako mladosť a krása: dedičné právo na kráľovský, resp. kniežací trón. Tak zrejme prišiel k trónu Ratiborovho krniežatstva aj Meško z Krakowa. Dá sa povedať, že po praslici sa Selénci zlúčili v desiatom storočí s Poliakmi a stali sa ich súčasťou. Žiaľ, nie nedeliteľnou. Keď v roku 1029 odovzdal Meškov syn Boleslav Chrabrý Slovensko uhorskému Štefanovi ,,od Tatier až po Dunaj“, dal mu s ním aj Ratiborovo kniežatstvo, resp. jednu jeho tretinu. Druhá zostala Poliakom a tretia Českému kráľovstvu. 

Napriek tomu Selénci nezabudli na to, že patria k sebe. Potvrdilo sa to v priebehu storočí viackrát. V prvej polovici šestnásteho storočia sa napríklad presťahovali do Žiliny kupci zo Sliezska, ktorí tam vytvorili silnú obchodnú vrstvu. Prišli tam na základe príbuzenských vzťahov, ktoré mali ich otcovia a dedovia. Prepojenie medzi Žilinskou kotlinou, severnou Moravou a Sliezskom je živé až dodnes.

Použitá literatúra:

Kosmas: kronika Česká, Gall Anonym: Kronika poľských vojvodcov a kráľov, Anonym: Kronika anonymného notára kráľa Belu, Pramene k dejinám Slovenska, II. diel – Slovensko očami cudzincov, P.G. Dobiš – Od praveku po pád Veľkej Moravy, Miroslav Pecko – Obec Bánova.

Ilustrácia 1:  stretnutie Václava, českého kráľa a Ratibora, kniežaťa Seléncov. Tento obrázok je jedným z mála dôkazov, že česká história o zemi Seléncoch vedela, aj o jej vládcoch z rodu Ratiborovcov.

Ilustrácia 2: únos Jitky sa stal vďačným námetom pre maliarov.