Brelská romanca: to nahé dievča na skale som ja… (1.časť)

Cítila som pod nohami cestu a bola som šťastná.  Rozhorúčený asfalt dobiedzal do ľahkých bambusových sandáliek, v ktorých som bola obutá.  Predieral sa až k mojim chodidlám, ale nepálil. Iba sľuboval, lákal, nemou rečou všetkých chodníkov rozprával o tom, čo ma čaká na pláži: biele kamienky, horúce od slnka, tiene borovíc, odrážajúce sa na teplej hladine mora.

brela2Pridala som do kroku. Vietor sa zaprel do môjho tela, akoby skúšal, koľko vydržím.  Potisol ma dopredu, potiahol za vlasy, splietol ich do kučier a zrazu ho nebolo. Nad Brelou zavládlo horúce júnové  bezvetrie. Pravé dalmátske poludnie so všetkým, čo k nemu patrí: jagavým slnkom nad hlavou, nekonečne modrou oblohou, čajkami na červenkastom kraji neba a autobusom na zastávke. Šofér postával pri otvorenom batožinovom priestore, fajčil cigaretu a pozeral sa, ako si cestujúci vyberajú posledné kufre.

Potiahla som ten svoj za sebou. Kolieska zahrkotali na popukanom chodníku, ktorý sa kľukatil dole k moru. Cestu som poznala, bola som tu už pred rokom, preto som vedela, že sa stočí ako had v dvoch ostrých oblúkoch až k promenáde. Z okien úzkych kamenných domov sa pozerali dalmátske  ženy, oblečené v čiernom. S tichými úsmevmi sledovali turistov, čo vystúpili z autobusu.  Po bokoch domov sa tiahli popínavé rastliny s veľkými červenými kvetmi.  Terasy, prikryté viničnými listami, plávali v tieni oleandrov. Vzduch voňal hroznom, olivami a rybami.

A hortenziami.

Nikdy som netušila, že hortenzie môžu byť také krásne a tak hýriť farbami. Biele, ružové, svetlomodré, žlté…  Hneď mi udreli do očí. Rástli z veľkých kvetináčov, rozložených na úzkom schodišti, klesajúcom k moru. Mohutné kvety, plné drobných lupienkov, vydávali zvláštnu vôňu, ktorá ma prinútila zastaviť sa. So záujmom som si pozrela dom pred sebou. Vlastne to ani nebol dom, ale súdomie. Jednotlivé budovy spájali terasy, na ktorých rástli ďalšie hortenzie. Vpravo sa rozkladala poschodová záhrada, za ktorú by sa nemusela hanbiť ani Semiramis.  Lavička pod viničnými listami sľubovala skvelé sedenie. Rozkvitnuté ruže zas romantické večery.  Už prvý letmý pohľad z ulice prezrádzal, že o tento penzión s terasami a záhradou sa stará starostlivá a nežná ruka ženy.  Zablúdila som očami k tabuľke s menom a vydýchla som si od úľavy aj prekvapenia:  vila Mila. Bol to názov penziónu, v ktorom som mala stráviť najbližšie dni.

Zbehla som po úzkom schodišti. Z veľkých presklených dverí, čo viedli na dolnú terasu, vyšla stará pani, asi osemdesiatročná, oblečená do čiernych šiat, ale akých… Také snáď mala Goyova Maja, keď ju maľoval v jej čiernej mantile… Hodváb a ručná čipka. Na okamih sa mi zazdalo, že sa čas vrátil o dve storočia nazad, keď ešte ženy nosili závoje na hlave. Staručká pani mala totiž na bielych vlasoch, zviazaných do uzla, prehodený čierny čipkovaný šál. Usmiala sa na mňa a povedala:

,,Dobrodošli…“

Pochopila som to ako otázku a hneď som aj odpovedala:

,,Cesta bola dlhá, ale dalo sa to vydržať…“

Vzápätí sa v dverách ukázala druhá žena , asi o dvadsať rokov mladšia, a odvetila pomerne peknou slovenčinou:

,,Dobrodošli znamená vítajte…  Sme radi, že ste už tu.“

Tak som sa zoznámila s majiteľkou penziónu, pani Majou, a jej matkou Milou, po ktorej čarovná usadlosť dostala meno.  Odviedli ma na poschodie a odomkli izbu s výhľadom na more. Odovzdali mi kľúčik od izby a nechali samú. Vedeli, že po dlhej ceste sa telu žiada odpočinúť.

Za iných okolností by som sa hodila na posteľ a zaspala. Teraz som však zostala zarazene stáť.  Očarenie usadlosťou – a ten dojem, že som sa ocitla o dve storočia v čase naspäť – pokračovali. Starobylý nábytok z červeného dreva, veľká široká posteľ s pevnými peľasťami, mohutné, tapacírované kreslo s kvetinovým ornamentom, zrkadlo nadživotnej veľkosti, skriňa s množstvom dvierok a zásuviek… Oči preleteli všetky tie starobylé čudá a zastavili sa na veľkej bielej háčkovanej prikrývke, prehodenej cez posteľ. Bola to ručná práca s drobným vzorom, náročná na čas aj na oči. Ten, kto tú prikrývku háčkoval, musel pri nej presedieť nejeden zimný mesiac. Na nočnom stolíku sa skveli ďalšie majstrovské diela ľudských rúk – dečky a výšivky. Posadila som sa na posteľ. Prsty mi zablúdili k snehobielemu vankúšu. Bol na ňom vyšitý kvetinový monogram s iniciálami pani Mily. Chvíľu som hladila tú krehkú, jemnú, hodvábnou perleťou vyšitú nádheru. Potom som nevdojak zdvihla oči k obrazu nad posteľou. Panna Mária, tá sa sem priam žiadala… Zopäté ruky, úsmev tak isto tichý a nežný, ako mali ženy, čo sa pozerali na turistov z okien brelských domov.  Dokonalý súlad s izbou. Starodávny rám, maľba na plátne… Nečudovala by som sa, keby aj on bol z dávnych čias, keď ešte Goya maľoval svoju Maju…

V izbe však boli aj ďalšie obrazy.  Vlastne nie obrazy, ale fotografie. Tri. Umelecké akty mladého, asi sedemnásťročného dievčaťa. Niečo, čo nemalo so starosvetským čarom izby nič spoločné, práve naopak, zdalo sa, že sa to tu ocitlo len omylom. Náhodou.  Alebo možno na truc. Zasvietilo to ako bledý mesiac uprostred tmavej noci a okamžite vyburcovalo moju pozornosť.  Kto je to nahé dievča z fotografií?

 

pokračovanie

 


 

copyright: autorka článku

Vianočná báseň

22.12.2023

December si zas Na perie z dažďa privyká. Boh ukryl svoje srdce Do medovníka. A čas je múdry blázon, Čo zobral všetkým kráľom Koruny. Polnočná omša Brnká na struny. Náhle sa vystrie vesmír, Dažďom spútany A siaha do hviezd Roztrasenými prstami. Že vraj som vaše, Teší sa dieťa, Čo v jasliach zohrievajú Kravičky. Anjel ho prikryl, Koledou, tónom z pesničky. Tak [...]

Ne/STRETNUTIE

07.04.2023

„Pútnička, kam si zmizla?“ „Nepoviem. Odišla som.“ „Prečo?“ „Nechce sa mi tu už byť s vami. Som unavená.“ „Z čoho…“ „Z vás… Ako míňate slová. Ste ako Maruškin otec. Nemajú pre vás cenu.

Dievčatko a zápalka

14.03.2023

„Už si rozkvitla?“ „Ano.“ „Trvalo Ti to dlho. Veľmi dlho.“ „Ja viem.“ „Prečo?“ „Na začiatku bola samá neláska. Toľko nelásky, že sa mi z toho krútila hlava. Uletela som z toľkého točenia.“

Srbsko, Komárno, Vučič

Vučič ustúpil opozícii a hnevu demonštrantov: Po tragédii v Novom Sade zverejní dokumenty o stanici

11.12.2024 21:19

Pred budovou, kde sa tlačová konferencia konala, demonštrovali medzitým stovky študentov.

vedec, opičie kiahne, medicína, skúmavka, laboratórium

Austrálske laboratórium stratilo viac ako 300 vzoriek s vírusmi, niektoré sú smrteľné. Vláda spustila vyšetrovanie

11.12.2024 21:07

Materiál sa zrejme stratil po prevoze do nového mrazničky, pričom zrejme neboli riadne vyplnené príslušné dokumenty.

Malibu, Kalifornia, lesný požiar, hasiči

Vyše 1500 hektárov v plameňoch: Ničivý požiar pri Malibu sa nedarí dostať pod kontrolu

11.12.2024 20:33

Požiar sa rozšíril na plochu s rozlohou vyše 1500 hektárov.

šaško,

Zákon proti výpovediam lekárom schválený. LOZ sa obracia na prezidenta, aby ho nepodpisoval

11.12.2024 19:20, aktualizované: 20:38

Dvaja poslanci Hlasu boli proti, huliakovci sa zdržali.

rozpravkarka2

Tak som sa vrátila... O trochu smutnejšia. Pretože zo sveta sa stratila rozprávka o troch grošoch. Mám pocit, že ju musím znovu nájsť.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 370
Celková čítanosť: 1387592x
Priemerná čítanosť článkov: 3750x

Autor blogu