Predchádzajúca časť

Predpokladám, že podaktorých veriacich zarazilo, možno aj pohoršilo, že som k polopravdám, omylom, vedomým klamstvám a lžiam v názve priradila aj slovo kňaz.  Hlavou krútia zrejme tí, ktorí sa pohybujú v časovej realite prítomnosti a neuvedomujú si, že knažský stav existoval už dávno pred vznikom kresťanského, resp. židovského náboženstva. Základným východiskom tohto tvrdenia pre mňa je, že starozákonné príbehy spisovala úzka kňažská vrstva, v období formujúceho sa židovského národa, ale aj náboženstva, ktoré je v Biblii zachytené v Piatich knihách Mojžišových, Pentateuchu.  To, že jednou z klauzul viery je, že celá Biblia, teda aj Starý zákon, bol písaný pod vplyvom Ducha svätého, je jedna vec. Druhá vec je, že niektoré udalosti, prezentované ako zázraky, sa dajú vysvetliť celkom logicky. A treťou vecou je, či kňazi, ktorí v dobách Pentateuchu tieto udalosti spisovali, vedeli o ich prirodzenom základe a zázračnosť im len pripísali, s úmyslom vyvýšiť moc Jahveho…

Priznám sa, že Starý zákon až dodnes patrí k môjmu obľúbenému čítaniu – a to nielen v jeho pôvodnej podobe, ale aj v rôznych interpretáciách svetových autorov. Také knihy, ako Zmluva od Žofie Kossakovej, Jefta a jeho dcéra od Liona Feuchtvangera, alebo Červený stan  od Anity Diamantovej mi často krát odkryli iné, ľudské stránky, ktoré by mi pod prizmou náboženstva iste unikli.  Odhalili mi cítenie a prežívanie tých, ktorí sa ocitli mimo zorného uhľa teológie – a tak mi dali možnosť vnímať  časové, historické, ale aj politicko-náboženské aspekty.

Pomätenie jazykov a Babylonská veža

Začali sme Zenonom Kosidowským a potopou.  Venuje sa v svojej knihe ,,Čo rozprávali proroci“ aj ďalšiemu úkazu, či zázraku, ktorý nasledoval po potope.  Je ním Babylonská veža a pomätenie jazykov.  Poďme sa teda pozrieť do Babylonu z čias, keď  Noe už  a Abrahám ešte nežil… Koľko rokov, desaťročí, či storočí ich delí? Aj na to sú výpočty, pre nás je však smerodajné, že Babylon – mesto už vtedy stálo a bolo metropolou, v ktorej žilo viacero národov.

Čo o hovorí o Babylonskej veži Biblia?

Podľa nej ľudia, ktorí začali vežu stavať, sprvu hovorili jedným jazykom, jednou rečou. Krajinu, kde stála, Biblia označuje ako Šinear. Historici a vedci ho stotožňujú so Sumerom.  Z toho vyplýva, že základy Babylonu položili už Sumeri – a možno sú ešte staršie.

V literatúre, ale aj výtvarnom umení sa Babylon zvyčajne spodobuje ako veľkomesto s preľudnenými ulicami, množstvom ľudí, obchodmi, chrámami…   4 000 až 5 000 rokov dozadu však bolo zloženie a hustota obyvateľstva zeme iné, ako dnes. Hoci Mezopotámia patrila medzi zaľudnené oblasti, boli to skôr ,,ľudské“ ostrovčeky, ako súvislé pásma, plné dedín, osád, či miest. Veď ich aj poznáme pod názvom mestské štáty. Preto musel byť aj Babylon v počiatkoch svojej existencie malým mestom. A veža, spomínaná v Biblii, bola len miestnym zikurattom, stavanom na počesť niektorého zo sumerských bohov.   Mesto sa rozrastalo, a rástol aj zikurat. V Babylone dlho vládli kňazi-králi. Ich moc záležala na tom, aká hlboká bola viera ľudí v bohov. Preto boli pre nich chrámové stavby dôležité a venovali im nemalé finančné prostriedky.

V prvé desaťročia, možno aj storočie, stavali babylonskú vežu Sumeri a ich potomkovia, preto sa tam hovorilo jednou rečou. Potom sa však do Mezopotamie začali tlačiť aj iné národy: Akádci, Asýrčania, Chetiti, Aramejci, Kananejci, no a napokon aj prvé rodové kmene Hebrejov…  Vládnuca vrstva babylonských kňazov-kráľov si ich najímala ako robotníkov na stavbu veže. Emigračná politika bola podobná ako dnes. Cudzí robotník bol vždy lacnejší, než domáci.  Tým najpracovitejším sa prisľúbil kus pôdy z rozľahlých chrámových záhrad – a mohlo sa stavať do nekonečna. Malo to skrytý osoh: deti najatých robotníkov sa onedlho tiež zapojili do práce – a stavba rástla o to rýchlejšie.

Ibaže proti úzkej vrstve babylonskych kráľov-kňazov stála iná kňažská skupinka – hebrejských vodcov, vyznávačov Jahveho. Tí čoskoro pobadali, že strácajú vplyv nad vlastným kmeňom, či skôr vtedy ešte len rodom, ktorý čím ďalej tým viac podliehal cudziemu náboženstvu. To inak bolo pre Hebrejcov veľmi príťažlivé, pretože bolo omnoho voľnejšie a zamerané na sexualitu, kým monoteistická viera v Jahveho bola veľmí prísna, až asketická. Preto museli hebrejskí kňazskí vodcovia vymyslieť čosi, čoby vzbudilo u Hebrejov rešpekt. Tým ,,niečím“ sa stalo čosi tak nevinné, ako jazyková rozmanitosť a rôznorodosť  národov, ktoré si vtedajší babylonský vládca prenajal na stavbu veže.  Vznikol mýtus o pýche babylonských ľudí, ktorí chceli postaviť vežu, čo sa bude dotýkať neba.: ,,keď to zbadal Jahve, znepokojilo ho to a tak sa nahneval, že im pomiešal jazyky. Stavitelia sa zrazu nemohli dohodnúť a museli vežu zanechať, rozišli sa na všetky strany sveta.“

Ako to teda bolo naozaj? Možno len došlo v Babylone k zmene vládnucej vrstvy, ktorá už nepokladala za potrebné stavať práve tento zikkurat, ale iný. Ctiť si babylonských bohov bolo treba aj z iných miest rozmáhajúcej sa Sumerskej ríše, nielen z Babylonu. Preto babylonský kráľ rozposlal staviteľov na ďalšie miesta – do Uru, Ninive, Nippuru, Mari…   Spolu s nimi sa rozišli do nových stavenísk aj robotníci, či skôr prenajaté kmene.  Hebrejci sa presunuli k Uru Chaldejskému, odkiaľ ich neskôr vyviedol Abrahám. So sebou si odniesli aj legendu o stavbe Babylonskej veže a pomätení jazykov.

Je veľmi pravdepodobné, že ich odchod z Babylonu majú na svedomí aj hebrejskí vodcovia, formovatelia židovského náboženstva. V bohatej kráľovskej metropole totiž hrozilo, že sa Židia skôr priklonia k sumerskému náboženstvu, že budú dávať obety sumerským bohom a sumerským kňazom.

pokračovanie