predchádzajúca časť

Príbehom, ktorý ma hlboko dojímal, ale aj vzrušoval a dával predo mňa mnohé nezodpovedné otázky, bol príbeh Abrahámovho vnuka a Izákovho syna Jakoba. Biblia o ňom nehovorí práve lichotivo. Vykresľuje ho ako klamára, ktorý je schopný pre svoj vlastný prospech spraviť kadečo. Napriek tomu ho starozákonní pisatelia Pentateuchu zaradili medzi praotcov viery. Teológia možno dá lepšie odpovede, prečo sa tak stalo. Mňa skôr zaujíma jeho hlboký cit k Ráchel a schopnosť  obetovať pre život s ňou čokoľvek, dokonca aj vlastné morálne predsudky. Jakobovmu príbehu však predchádza ešte jeden, rovnako dojímavý a silný. Je ním obetovanie Izáka.  Aj tu nachádzame mnohé paralely s mezopotámskymi a babylónskymi kultmi. Obetovanie prvorodeného dieťaťa bolo totiž čosi, čo vyžadovali kňazi Sumeru a Babylonu pre svojho boha Baala. Nebol to však len mezopotámsky, ale aj fenický zvyk.  Deti sa ihneď po pôrode vzali matkám a hádzali sa do veľkej kamennej peci s podobou prikrčeného boha so široko rozvorenými ústami, z ktorých sršali plamene. Väčšina matiek-prvorodičiek tak zažila veľký šok, ktorý hlboko poznačil ich psychiku. Vôľa muža však bola pre nich posvätná, najmä ak bola podmienená aj vôľou kňazov.

Abrahám musel v sebe pozbierať mnoho duševnej sily, aby sa tomuto barbarskému zvyku postavil. A že sa mu snažil vzdorovať už aj pred obetou Izáka prezrádza doba, kedy sa mala konať. Izák  už bol vtedy odrastené dieťa (podľa výkladu  teológov mal sedem, možno osem rokov), čiže unikol Baalovej rozžeravenej peci ako malé novonarodeniatko.

VIERA  AKO PREJAV VZDORU

Prečo sa potom Abrahám rozhodol obetovať ho neskôr, po rokoch?

Moje vysvetlenie je, že v jeho rode, ktorý sa snažil priviesť k Jahvemu, predsa len stále vládol kult babylónskych bohov. Možno len potajomky. Možno ho dlhý čas bez jeho vedomia praktizovali otrokyne a slúžky, alebo pastieri, čo sa starali o jeho stáda. Muselo však prísť k nejakej vnútornej vzbure, možno  v rokoch, keď bolo Abrahámovej rodine ťažšie, zastihla ju chudoba, alebo hlad, a ženy s pastiermi to pripísali na vrub toho, že sa nedodržiavajú staré zvyky. Alebo možno podnecovateľom bola Hagar, prípadne jej priateľky, ďalšie slúžky, ktorým sa nepáčilo, za akých okolností ju Abrahám vyhnal z tábora.

Nech to už bolo tak, či onak, Abrahám tlaku podľahol, podľa mňa však už s vopred pripraveným plánom, ako milovaného syna zachrániť.

Potreboval na to vyvýšiť Jahveho, boha, ktorému slúžil on. A tak vzniklo rozprávanie, ako mu anjel v poslednej chvíli zastavil ruku nad oltárom, keď zdvíhal nôž, aby prepichol Izákovo srdce a ukázal mu na barana, zakliesneného v kroví.

Ponechajme každému čitateľovi na jeho vlastnej vôli,, či tento skutok príjme ako skutočný zázrak, alebo Abrahámom naplánovanú udalosť. V každom prípade sa však stalo čosi, čo si zaslúži pozornosť a čo svojim spôsobom zmenilo dejiny.

Vodca akéhosi malého pastierskeho kmeňa, ktorý sa skladal z jednej široko rozvetvenej rodiny, sa vzoprel proti starodávnemu zvyku a nahradil ho novým. Ľudskú obetu vystriedala zvieracia. Abrahám sa musel prikryť vôľou kohosi, kto bol mocnejší a všemohúcejší, než strašní bohovia Sumeru, Babylonu, Egypta, či Feničanov. Musel vyvýšiť svojho Boha a spraviť ho Bohom všetkého.

Či ho už k tomu priviedla vlastná, hlboká viera, alebo vypočítavosť, je vec dohadov. Bol to však skutok, ktorý priniesol nový rozmer do vtedajšieho náboženského systému.

Mať otca a deda, ktorý sa dokázal vzoprieť zákonom babylonských kňazov muselo byť silnou inšpirujúcou vzpruhou aj pre Izáka a Jakoba. Nečudo, že sa hneď od začiatku naučili rozmýšľať v medziach jahvizmu a Abrahámov boh sa pre nich stal živým a konajúcim bohom. Pritom to boli ľudia s typickými človečenskými neduhmi – a tak sú aj v Starom zákone vykreslení. Jakub oklamal svoje dvojča, Ezava, a za to bol po rokoch oklamaný aj on.

Jeho príbeh je taktiež všeobecne známy. Po roztržke s Ezavom odišiel k svojmu strýkovi Lábanovi. Pri studni stretol Ráchel a okamžite sa do nej zamiloval. Lában mu ju prisľúbil, no pod podmienkou, že si u neho odrobí sedem rokov. Jakob na dohodu pristal. Keď však sedem rokov uplynulo, Lában mu počas svadobnej noci doviedol Rachelinu staršiu sestru Leu, zahalenú závojom. Jakob ju nespoznal a prijal ju za manželku. Až ráno zistil, že bol podvedený. Keď sa spýtal Lábana, prečo to spravil, dostal odpoveď, že zvykom je, aby sa najprv vydala staršia dcéra, až potom mladšia a keď chce Ráchel, musí slúžiť ďalších sedem rokov. Jakob aj na to pristal…

O čo išlo? O veľkú lásku, schopnej každej obete, alebo o ďalší zo zvykov Babylonu. O lásku iste išlo, ale podobné zvyky nachádzame u nomádskych pastierskych kmeňoch ešte aj dnes. Pozrime sa, čo o tom píše Zenon Kosidowski v knihe ,,Čo rozprávajú proroci“. Citujem:

,,Rovnako starý je aj zvyk odpracovať určitý počet rokov v tesťovom dome za dcéru, budúcu manželku, a je skoro neuveriteľné, že tento zvyk sa zachoval u niektorých národov ďalekého východu. Ešte v 19 storočí sa muselo u Tatárov a Sýrčanov tesťovi slúžiť.“

Aj nemecký cestovateľ Buchard v knihe cesta po Sýrii píše:

,, Raz som stretol mladého človeka, ktorý osem rokov pracoval len za stravu, na konci tohto obdobia mal dostať za ženu dcéru svojho zamestnávateľa, za ktorú by inak musel zaplatiť sedemsto piastrov! Aká zarážajúca podobnosť s Jakobom a Ráchel.“

pokračovanie

(v pondelok sa vrátim k Brele a téme Starého zákona dám pauzu, pokračovanie bude cca o týždeň)