Štiavnická rezbárska insita: koziari z Novej Žiliny

11. novembra 2010 09:45, Prečítané 4 936x, rozpravkarka2, O ľuďoch z hôr

Najzaujímavejšie životné príbehy ponúkajú novinársky najneschodnejšie terény. K jednému z nich, či skôr k príbehu jednej vrchárskej rodiny, som sa dostala takpovediac náhodou. Išla som robiť reportáž o práci umeleckého rezbára Jožka Rakovana. Ako to už býva v príjemnej spoločnosti, padlo veľa slov. Z Jožka sa vykľul dobrý rozprávač. V hlave mi utkvelo, že sa narodil v Žiline a tak som to uviedla aj v reportáži. Keď vyšla v novinách, zavolal mi. Keďže je to citlivý a vnímavý človek, na začiatok treba povedať, že sa mu reportáž páčila a poďakoval sa za ňu. Upozornil ma iba na jednu maličkú chybičku: vraj nepochádza z mesta Žilina, ale z osady Nová Žilina.

Bola som zvedavá na obec, ktorá (odhliadnúc od prívlastku Nová) nesie rovnaké pomenovanie ako mesto, v ktorom žijem. Preto som sa rozhodla, že ju navštívim. Stalo sa tak v najbližšiu nedeľu. Sprievodcom mi bol Jožko a jeho manželka Hanka. Nová Žilina leží asi na päť minút jazdy autom od najväčšej obce Bytčianskeho okresu Štiavnika. Dolniak, pochádzajúci z Bratislavy, by ju pomenoval lazy. Keďže som sa však počas svojich potuliek po okolitých dedinách od miestnych ľudí už dozvedela, že lazy tu znamenajú hanlivé pomenovanie, neodvážila by som sa ju tak nazvať. Je to jedna z najmenších kopaničiarskych osád, aké som kedy navštívila a pomenovanie kopanice jej sedí viac. Leží totiž uprostred rokliny medzi dvoma obrovskými kopčiskami, ku ktorým sa viaže množstvo miestnych povestí. Keď som do Novej Žiliny prišla, v prvom okamihu sa mi zazdalo, ako keby tu zastal čas a pretechnizovaný svet dnešných dní zostal kdesi dole, v Štiavniku. Okolo mňa sa rozprestierala nádherná romantika devätnásteho storočia: dreveničky, zaryté do svahu hory, riečka s bystrou, priezračnou vodou, na brehoch tej riečky zopár plánok s krásnymi, červenými, zrelými jablkami. Tie jabĺčka prvé pritiahli môj pohľad. V prvom okamihu sa mi dokonca zadalo, že som v rajskej záhrade. Veď tohtoročné leto bolo povestné tým, že sa nikde nerodili jablká a tu ich rástlo všade viac než dosť. Niektoré boli také veľké ako detská hlavička. Nezveličujem. To, ktoré viselo na jabloni v Rakovanovskej záhrade, priamo nad mojou hlavou, bolo presne také veľké, ako hlava mojej mladšej dcérky, keď sa narodila. Spomenula som Rakovanovskú záhradu, tak treba dodať, že Jožko sa rozhodol ukázať mi dom, v ktorom sa narodil. Bola to jedna z tých pôvabných dreveničiek, čo sa stáli pozdĺž cesty. Okolo drevenice sa zvŕtal jeho brat Janko a ako sme neskôr zistili, nedeľu tu strávila aj jeho sestra so svojim manželom. Ako sa patrí na správnych vrchárov, pozvali nás dnu na šálku kávy. V príjemnom prostredí, voňajúcim drevom a minulým storočím, mi Jožko porozprával, ako sa tu kedysi žilo.

Novú Žilinu založili zhruba pred sto rokmi. Prečo dostala práve názov Žilina, som sa nedozvedela. Možno to bolo tým, že sa tu usadilo zopár drotárov, ktorí pochodili svet a so svojim drotárskym umením určite navštívili aj dnešnú metropolu severného Slovenska. Niektorí z nich boli bohatší, iní chudobnejší. Dá sa to rozoznať práve podľa dreveníc, ktoré tu ešte stále stoja. Bohatší si totiž stavali drevenice na kamennom základe. Drevenička, v ktorej sme práve sedeli, zrejme patrila k tým chudobnejším. Jej bohatstvom neboli lány a role, ale talent, ktorí dostali viacerí členovia Rakovanovskej rodiny. Týmto bohatstvom je vzťah k výtvarnému umeniu. Pritom život Rakovanovskej rodiny vôbec nebol ľahký. V dreveničke, ktorá mala kuchyňu a dve izby, z toho jednu učenú výlučne pre hostí, žilo osem ľudí: otec a matka Jožka Rakovana so šiestimi deťmi. Všetci sa spávali v jednej izbe. V čase, keď sa rodili kozliatka, s nimi spávali aj kozlence v krabici pod stolom. Treba si uvedomiť, že takýmto životom sa žilo v Novej Žiline v časoch, keď všade naokolo ,,prekypovala“ socialistická výstavba – v sedemdesiatych rokoch. Jožko Rakovan, jeden z najtalentovanejších a najlepších rezbárov Slovenska, tu ako sedem – osemročný pásaval kozy. V dobách, keď iné deti v jeho veku sedeli pred televízorom a hltali prvé televízne seriály, vyrezával v hore zo smrekovej kôry lodičky. Nečudo, že spoznal každý strom, tvar, aj vôňu dreva a že sa z neho stalo to, čo sa stalo umelecký rezbár. Talentom však nebol obdarovaný iba on, ale aj jeho brat Janko, ktorý pre zmenu krásne kreslil. Škoda, že sa nevenoval ďalej ceruzke a farbám, možno by aj z neho vyrástol známy umelec. Vzťah k umeniu obaja bratia Rakovanovci zdedili. Ľahkú ruku mal aj ich otec, ktorý bol skvelý insitný maliar a zostalo po ňom niekoľko nevšedných obrazov.

Zaujímavé bolo pátrať aj v rodokmeni tejto vrchárskej rodiny. Podľa ústneho podania ich korene siahali až do Popperovského rodu, ktorý vlastnil Bytčiansky zámok. Povráva sa, že kedysi dávno sa barónka Popperová zaľúbila do vojaka, ktorého poslal do zámku jej manžel. Bol to jeden z mužov, ktorý s ním slúžil pri cisárskom vojsku. Vysoký, mocný mládenec sa barónke zapáčil. Mala s ním dieťa. Keďže sa však bála, že na to príde jej muž, odovzdala dieťa slúžke a poslala ju do neprístupných Štiavnických hôr. Dala jej tam malé gazdovstvo. Slúžka sa neskôr vydala za vojaka, do ktorého sa barónka zamilovala a spolu s ním vychovala jej dieťa. Ako sa zdá, práve ono bolo zakladateľom rodu Rakovanovcov. Keďže som poznala aj iné povesti, ktoré sa viazali k barónovi Popperovi a jeho žene, snažila som sa zistiť, čo je na tomto rozprávaní pravda. Spomenula som si na povesť z Hliníka, ktorý leží neďaleko Bytče. Aj tu sa tradujú rozprávania o barónke Popperovej. Dala vraj vybudovať cestu od hlinickej synagógy (ta už je žiaľ zbúraná) až k židovskému cintorínu (ten je zas pre zmenu zdevastovaný), po ktorej každý týždeň kolenačky chodila, aby sa kajala za ťažký hriech. Na kolenách prosila o odpustenie za to, že sa vzdala vlastného dieťaťa. Keďže o barónke bolo zároveň známe, že bola dobrá maliarka a rada kreslila, možno práve tu tkvejú korene talentu, ktorý sa v Rakovanovskej rodine dedí až podnes. Je zvláštne, že tento dar dostali práve ,,Koziari“. Takúto prezývku dostali Novožilinčania od obyvateľov okolitých osád a obcí presne pre to, že tak ako Jožko, stále pásli kozy. Nemali ako iní bohatí gazdovia kravy a kone. Napriek tomu si myslím, že táto prezývka im vôbec nesedí, pretože ich bohatstvo nebolo hmotného, ale duchovného razu. Až dodnes, hoci si mnohí z nich postavili ďaleko honosnejšie a väčšie chalupy ako je Rakovanovská drevenička, z nich zostali jednoduchí, úprimní ľudia, ktorí rozumejú prírode aj ľudskej duši. Majú v sebe to, čo mnohým obyvateľom veľkých dedín a miest chýba: vnútornú čistotu. Majú ju v sebe možno práve pre to, že pre nich nikdy nebol najvyšším princípom zákon peňazí, ale zákon prežitia. A ten fungoval len vtedy, keď držali spolu a pomáhali si. Tomu ich naučil život uprostred vrchov, kde sa narodili. Preto im prezývka Koziari vôbec nesedí a mali by sme ich volaťVrchári.

Nová Žilina dnes patrí pod obec Štiavnik. Neviem, či si niekto uvedomuje, že v posedných desaťročiach tu vznikol podobný fenomén ako bola v niekdajšej Juhoslávii Kovačická insita. Žije tu a tvorí viacero výnimočných rezbárov, ktorí majú svoj vlastný životný príbeh a osud tak ako Jožko Rakovan. Ich dielo je natoľko unikátne, že by si zaslúžilo ďaleko väčšiu mediálnu pozornosť ako je jeden či dva články z pera regionálnych novinárov. Dokonca si trúfam povedať, že Štiavnická rezbárska insita je na takej istej úrovni ako Kovačická výtvarná insita.

Pokračovanie