Na každom rezbárovi najprv zaujmú ruky. Má to svoj dôvod, veď práve nimi dokáže vdýchnuť drevu podobu a tvar. Čím precíznejšie sú umelecké predmety z dreva vypracované, tým väčší hold vzdávame rezbárovým rukám. Až potom si uvedomíme, že drevo ožije až vtedy, keď doň vloží svoju vlastnú dušu.
Na Jozefovi Rakovanovi ma nezaujali najprv ruky, ale oči. Nevnímal totiž iba vonkajšiu krásu vecí, ale, ako sa sám vyjadril, chce vidieť hlbšie, do vnútra človeka, do jeho myšlienok a pocitov. Od prvého okamihu nášho stretnutia bolo jasné, že je hlboko veriaci a že viera je jedným z jeho hlavných zdrojov vnútornej inšpirácie. Pritom mnohé z jeho rezbárskych objektov nemajú sakrálny podtón, práve naopak, vypovedajú o bežnom živote obce, v ktorej žije, o jej tradíciách, zvykoch, ale aj súčasnosti. Rezbárova viera sa prejavuje v niečom inom: v harmónii a pokoji, ktorá vyžaruje z jeho prác. Nie sú to mŕtve, aj keď dokonale opracované kúsky dreva. Nesú v sebe dynamičnosť vzťahov a pocitov. V tvárach jeho sôch vidíme všetky ľudské emócie: nádej, radosť, žiaľ, smútok… Je príznačné, že rezbárovým mottom sú slová, ktoré povedal archanjel Gabriel pri zvestovaní Márii:
,,Neboj sa, neboj sa… Ak Ťa k niečomu volám, nenechám Ťa v tom samého, dám Ti k tomu aj silu…“
Jozef Rakovan sa narodil v Novej Žiline, v roku 1962. Strednú školu vyštudoval v Liptovskom Hrádku. Po skončení rezbárskej školy chcel študovať v Prahe, ale ako sám povedal, život mu vtedy priviedol do cesty jeho terajšiu manželku, s ktorou má štyri deti. Rozhodol sa pre ňu.
Malebný a krásny Štiavnik, do ktorého osada Nová Žilina patrí, sa odrazil aj v jeho najranejších prácach. Už ako študent zaujal svojím pohľadom na svet. Na svoje študentské časy spomína:
,,Mojimi prvými pracovnými nástrojmi boli dve dláta… Mama mi ich zabalila do plienky… Takto zabalené som ich doniesol na sústredenie, kde ma poslali zo školy ako jedného z najvýraznejších talentov. Tam som sa stretol s iným rezbárom, ktorý pochádzal z ,,lepších“ pomerov. Doniesol si so sebou takmer dvesto dlát, zabalených v dlhej, skladacej koženej taške. Majstri nám zadali tému a tak sme sa pustili do práce. Lenže s tými mojimi dvoma dlátami som nemohol tak precízne opracovávať drevo ako môj priateľ. Preto som si začal požičiavať dláta od neho. To, čo som nimi vytvoril, čoskoro zaujalo pozornosť našich majstrov. Vyzeralo to tak, že moja práca bude najlepšie ohodnotená. To sa však nepáčilo môjmu priateľovi a prestal mi dláta požičiavať. Napriek tomu som si pomohol. Moja socha vyhrala…“
Aj keď sa na prvý pohľad zdá, že v týchto slovách je príliš veľa hrdosti, nie je to celkom tak. Rezbárova práca totiž naozaj mnohokrát závisí od kvalitných nástrojov – a od pochopenia okolia. Tak, ako aj ďalší umelci, ktorí tvoria, aj rezbári majú citlivú dušu a veľmi silný subjektívny vnem toho, čo sa okolo nich deje. Hlbšie prežívajú dobré ohodnotenie, ale aj kritiku. Nevedia iba tak zo seba striasť klebety a reči, ako to robia bežní ľudia. Nespravodlivé slová a skutky ich hlboko zraňujú. Dokonca tak hlboko, že často krát rozmýšľajú o tom, či ich práca vôbec má nejaký zmysel.
Hoci Jozef Rakovan patrí medzi špičku rezbárskeho umenia, do povedomia širšej verejnosti vošiel ako zakladateľ rezbárskej škôlky v Štiavniku, kde sa snaží vychovávať svojich nástupcov. Na to, aby táto škôlka mohla fungovať, však potreboval zohnať finančné prostriedky. Preto spolu s inými priateľmi – štiavnickými rezbármi – vytvoril neziskové združenie Spolok štiavnických rezbárov. V dnešných časoch nie je zložité získať finančné prostriedky na akúkoľvek dobrú myšlienku. Zdalo sa, že to bude tak aj v prípade Jozefa Rakovana. Vytvoril projekt, na základe ktorého žiadal o grant. Žiaľ, stalo sa to, s čím tento hlboko veriaci, úprimný človek vôbec nerátal. Projekt bol podporený, aj grant prišiel, ale on z neho nedostal ani korunu. Finančné prostriedky si prisvojil niekto iný.
Najsmutnejšie na tom je, že málokoho zaujíma, čo všetko prežíva v svojom vnútri a ako ho takéto správanie odrádza od práce. Pritom má chuť stále tvoriť, hoci je na čiastočnom invalidnom dôchodku a po operácii chrbtice. Súdiť človeka na základe reči iných je veľmi ľahké. Každý rezbár, tak ako všetci umelci, však má svojho advokáta a hovorcu, vynikajúceho, nepodplatiteľného. Je ním dielo, ktoré vytvoril. To hovorí za neho. Svedčí o jeho vytrvalosti, precíznosti, citlivosti, empatii, sociálnom cítení.
Hovorí sa, že nikto nebýva doma prorokom. Zdá sa, že to platí aj pre Jozefa Rakovana. Kým v Štiavniku naráža na problémy podobného typu, v zahraničí je jeho dielo vysoko cenené. Dokonca pomáha vytvárať imidž Slovenska.
,,Raz som vystavoval v Rakúsku.“ spomína Jozef Rakovan. ,,Bolo to tesne po tom, čo tam Slováci spravili sériu vrážd a krádeži. Obedovali sme spolu s manželkou s tamojším policajným riaditeľom. Ten, keď videl moje sochy, povedal, že vďaka ním vníma Slovensko inak, nie iba v zornom uhle tých krádeží a vrážd. Označil nás za šťastný národ, keď máme takýchto rezbárov…“
Napriek úsmevu, ktorý mu prebehol tvárou pri týchto slovách, mu v očiach stále zostal skrytý smútok. Napadlo ma, že sa ho spýtam, čo by si želal, keby mal pred sebou zlatú rybku. Ale otázka bola zbytočná. Veď každý rezbár by si želal to isté: aby sa jeho myšlienky mohli zrealizovať, aby mu nikto nehádzal zbytočné polená pod nohy a aby iní nebohatli na práci jeho rúk.
Zdá sa však, že zlatú rybku pre štiavnickych rezbárov zatiaľ treba iba hľadať. A je vlastne obdivuhodné, že napriek sklamaniam a zradám, ktoré prežili vo svojom vlastnom kruhu, dokážu vytvoriť také krásne diela, aké tvoria.
Belívko, najmä je to jednoduchý ...
A poznáme vďaka Tebe Zuzka zase jedného... ...
Všimla som si tvoj text... Nielen ...
Živím sa smútkom z ohrozenej radosti....takto... ...
Kaplanko, tešíš tu moju dušu. :-) ...
Celá debata | RSS tejto debaty