Rozprávkarka2

 V tretí deň stvorenia, keď sa už svetlo stalo dňom a tma nocou, vody pod oblohou sa oddelili od vôd nad oblohou, rozhodol sa Večný vládca, že z nevľúdnej a pustej zeme urobí rajskú záhradu. Rozhodil po dovtedy nezakvitnutých pláňach semená rastlín, krikov a stromov, aby priniesli kvety a ovocie.

To sa však nepáčilo nepriateľovi Vládcovho majestátu, padlému anjelovi menom Svetlonos. Skôr, ako dopadli semená na zem, rozhodol sa, že ich zničí. Vedel, o kom by rozprávala krása zeme. Závisť mu nedala pokoj:

–  Prečo by mala zem svedčiť o niekom inom ako o mne? A načo by jej bola rajská záhrada?

Vtlačil semená do pôdy, hlboko ako vládal, aby sa zadusili a zomreli. No ani to mu nestačilo. Poslal na zahrabané semená jesennú búrku, plnú dažďa a vetra, hromobitia a chladu.

Studené vody sa liali na skrehnutú zem. Sneh a mráz ľadovými prstami siahali do jej útrob, zhasínali posledné plamienky utajeného tepla. Padlý anjel však ani potom nemal istotu, že sa stane tak, ako chce on. Preto po zimných mrazoch rozkázal jarným povodniam, aby pridusili zem vlhkou náručou a nedali jej dýchať. Po zadúšajúcich dažďoch rozbrázdil zemské pláne neznesiteľnými letnými horúčavami. Použil najstrašnejšie zbrane leta a zimy, jesene i jari.

A čo sa stalo so semenami?

Zomreli.

Zomreli v hlbinách zeme, tak ako si to padlý anjel želal. No potom sa stala zvláštna vec. Tie zamrznuté, utopené, zadusené a spálené semená, semená, ktoré boli po celú jeseň a celú zimu mŕtve, začali na jar klíčiť novým životom. Priniesli zemi slávnosť prebudenia. Moc ich zmŕtvychvstania bolo o to silnejšia, o čo viac ju chcel Svetlonos zničiť. Premohli páľavu aj mráz, povodne aj sucho.

Odvtedy je tak rok čo rok.

Na jeseň nastáva dlhý čas zimného čakania, keď zem umiera. No aj v smrteľnom spánku zimy čaká na svoju jarnú slávnosť, kedy zaznejú hlasy škovránkov a ústa kvetín sa rozhovoria, aby zobudili rajskú záhradu a všetkých ľudí prebrali k životu.

(Z knihy  rozprávok Slnečný lúč Svetláčik)