Rozprávkarka2

Včera sme sa s LaLunou dohodli, že sa pokúsime zmeniť zlé na dobré a smutné na veselé. Tak som sa trochu rozhliadla – po rozprávkach. Vybrala som si tú najsmutnejšiu, ktorú poznám – Dievčatko so zápalkami. A trochu som ju zmenila…

Sedelo len tak na chodníku. Podľa rozprávky bola zima a snežilo. Aj v skutočnosti bola zima (v jej duši) a snežila samota so smútkom. Dievčatko sedelo na chodníku, sledovalo všetkých, čo putovali okolo. Išla tadiaľ pani, nahlas sa smiala a doširoka rozkladala rukami. Jej smiech však nebol dobrý. Neprinášal úľavu. Mal v sebe plno pichliačov. Ako jež, čo sa zvinie do klbka. Ako šupka z gaštanov. Pani nemala meno a tak ju dievčatko pomenovalo Výsmech. Zavrelo oči a počúvalo, kedy sa Výsmech vytratí z ulice.

Potom šiel tadiaľ pán. Ani on nemal meno. Ale mal dôležitý krok. Vyťukával si do rytmu zlatým hrotom vychádzkovej paličky. Dievčatko aj jemu dalo meno: Bohatstvo. Onedlho sa tam objavila slečna s nenásytnými očami. Ohmatávala zrakom všetko, čo uvidela. Meno mala napísané v tých nedočkavých, nenásytných očiach: Chamtivosť. Čoho sa dotkla, to osivelo.

Išiel tým smerom aj starec. Mal ruku vo vrecku a držal v prstoch posledné dve mince, čo mu zostali. Leštil ich medzi ukazováčikom a palcom. Vo vrecku mal dieru. Jedna minca mu vypadla – rovno pred dievčatko.  Chcelo mu povedať – ďakujem, no starec sa zohol a vložil si mincu nazad do vrecka. A kráčal ďalej.

Dievčatko chvíľu rozmýšľalo, aké meno mu dať. Lakomec? Ťažko sa rozdáva z mála… Napokon sa mu rozhodlo dať meno Zúfalstvo. Ani nie tak kvôli nemu, ako kvôli sebe. Nemať nič a nedostať nič je ako snívať o chlebe a zobudiť sa hladná… Na kraji chodníka, kde chodí veľa ľudí.

 ,,Všetkým som dalo mená!“ pomyslelo si dievčatko. ,,Iba sebe nie.“

Samota, Smútok, Bolesť, Žiaľ… Napadlo ho veľa mien. No ani jedno nebolo hodné poslednej zápalky. Preto si napokon dalo meno Nádej.

Nádej vytiahla zápalku. Priložila ku krabičke a škrtla. Vzbĺkol plamienok. Najprv len maličký, trasľavý, nesmelý, zohnutý ako ona k zemi. No potom sa vzpriamil. A horel naplno.

V jeho svetle čakala, kto sa ku nej vráti.

Zo začiatku nik nechodil. Preto si Nádej myslela, že svetlo zhltne  tma. Ale plamienok stále horel. Dievčatko totiž nevedelo, že má v krabičke čarodejnú zápalku. Takú, čo nikdy nezhorí. Čo večne svieti a všetko mení. Plamienok najprv uvidela pani Výsmech. Vrátila sa a jej smiech zrazu znel inak. Úprimne. Dievčatko jej mohlo dať nové meno. Radosť.

Potom sa vrátil aj pán s vychádzkovou paličkou.  Zastavil sa a opýtal sa:

,,Nepotrebuješ niečo, maličká?“

Dievčatko mohlo zmeniť aj jemu meno a nazvala ho Sústrasť.

Onedlho sa objavila aj slečna s nenásytnými očami. Chamtivosť sa z jej zraku vytratila, objavila sa v ňom ochota:

,,Nemala by si tu byť  takto sama… Ak chceš, môžeme sa ísť posadiť spolu do parku na lavičku a porozprávať sa.“ povedala.

Dievčatko ju premenovalo podľa toho, čo objavilo v jej očiach. Dala jej meno Pomoc. Celkom nakoniec prišiel starec. Ešte vždy šúchal medzi prstami svoje dve mince. Zastavil sa, aj prihovoril:

,,Dlho som na ne šetril… Život je ťažký, dievčatko. Odtŕhal som si od úst, len aby som mal odložené na starobu. No vidí sa mi, že tebe je ťažšie ako mne.“

Vytiahol jednu z mincí a podával ju dievčatku.  To k nemu zdvihlo oči a s tichým úsmevom odvetilo:

,,Nechajte si ju… Mne stačí moja zápalka.“

,,Vieš, že máš pravdu?“ zahanbil sa starec. ,,Všetci sme ťa považovali za žobráčku a úbožiačku. No ty máš najväčší poklad. Schopnosť meniť zlé na dobré. Kiež by si bola moja vnučka.“

,,Kiež by…“ vzdychlo si dievčatko.

,,Nech je tak, ako chceme obaja.“ usmial sa starec. ,,Môžeš ísť so mnou. Nemám síce prepychový palác, ale posteľ na spanie a tanier teplej polievky sa nájde.“

Teraz kráčajú spolu mestom. Ruka v ruke. Starec a dievčatko s čarodejnou zápalkou. O meno sa podelili. Volajú sa Spolupatričnosť.