Rozprávkarka2

Z dejín sa dá mnohému naučiť. Otázka je však, kto ich prvý začal písať. Možno, že Sumeri, národ, ktorý založil prvé mestské štáty v Mezopotamii a vytvoril v nich na tie doby vysoký stupeň civilizácie a kultúry. Tak, ako aj v iných štátnych spoločenstvách, však aj tu boli problémy sociálneho a ekonomického tipu.

Najstarším sumerským mestským štátom bol Lagaš. Jeho počiatky siahajú až do 4. tisícročia pred našim letopočtom.   Vrchol svojej moci dosiahol v treťom tisícročí p.n.l., postupne však podľahol mocnejšiemu susedovi, mestu Urruk. Neskôr si ho podmanili akkadskí králi Sargon I. a Naram – Sin (Sargonov vnuk). Po Naram – sinovej smrti si Lagaš znovu obhájil svoju samostatnosť a stal sa opäť nezávislým mestským štátom.  Jeho význam podčiarkuje aj to, že sa mu podriadili ostatné okolité mestá – Eridu, Nippur, Ur a iné.  Ďalším lagašským kráľom, ktorý sa dá historicky dokázať, je Gudea. Nechal vybudovať dômyselnú sieť kanalizácie v meste, chrámové a palácové komplexy a cesty. Zostalo po ňom množstvo sôch.  Záznamy na hlinených tabuľkách vravia, že bol dobrý hospodár. Túto skutočnosť sme sa mohli dozvedieť vďaka tomu, že v Lagaši sa našiel rozsiahli klinopisecký archív so záznamami o bojoch, ktoré viedli medzi sebou panovníci jednotlivých miest.  Bohaté výbavy v kráľovskej hrobke naznačili veľký nepomer v rozložení sociálneho postavenia.  Kráľ bol neobmedzený vládca nad životom a smrťou svojich poddaných.

Ruiny Lagašu objavil Francúz Ernest de Sarcez v druhej polovici  19 storočia.  Keď v roku 1901 zomrel, prevzali po ňom archeologický výskum Henri de Genouillac, Andre Parrot a Gaston Crozz. Výskum sa vedie až dodnes a to na dvoch miestach, kde stáli chrámy dvoch významných summerských božstiev – E – ninna a Ningirsua.  Archeologická lokalita sa v súčasnosti nachádza v Tell el Hiba v Iraku. V období svojho najväčšieho rozmachu zaberal Lagaš cca 160 000 hektarov a mal 216 000 obyvateľov. Na tie doby to bolo veľkomesto, pretože ľudí bolo omnoho menej. Ako už bolo spomenuté, kráľovstvo netvoril iba samotný Lagaš, ale aj iné podmanené mestá. Veľkých bolo sedem, menších cca osem a približne štyridsať  dedín a osád. Najvýznamnejším pre život v tak zaľudnenom kraji bol obchod, ale v Lagaši nechýbali ani remeslá, typické pre mestské spoločenstvá. Vyspelú politiku tunajších vládcov prezrádzalo aj to, že nerozširovali svoje územia iba vojenskou mocou, ale aj mierovou cestou: ponúkali menším mestám ochranu a vyšší životný štandard. Vládca a kráľ bol zároveň aj najvyšším kňazom. Neraz túto funkciu zastávala aj žena. Historicky doložiteľnou je napríklad Enanepada, ktorá bola hlavnou kňažkou boha mesiaca. O tom, aké boli sociálne a ekonomické pomery v starovekom Lagaši hovoria aj mýty o legendárnej kráľovnej Urratu.  Ak si ich porovnáme s dnešným stavom na Slovensku, prekvapí nás ich aktuálnosť.

Raz sa kráľovná Urratu prechádzala po uliciach svojho mesta. Chcela vedieť, ako sa v Lagaši vodí ľuďom. Sprvu sa zdalo, že všetko je v poriadku.  Úradníci sedeli pred bránami mesta a vyberali poplatky od každého, kto  vkročil dnu. Pisári zaznamenávali na hlinené tabuľky udalosti, čo sa práve diali. Stavitelia stavali nové chrámy. Kňažky sa modlili k Innane, bohyni plodnosti a lásky. Keď kráľovná Urratu prišla k poslednej bráne, čo viedla do jej mesta, zbadala tam dvoch mužov. Obaja stáli pod kamenným previsom brány s povrazom v rukách.

,,Čo to tu robíte.“ pýta sa prekvapená kráľovná.

,,Idem sa vešať!“ odpovedá jej prvý muž.

,,A to už prečo!“ chcela vedieť Urratu.

,,Nuž, radšej sa obesím, ako by som mal žiť ďalej v tomto meste!“ priznáva sa smutne muž.

,,To ti je až tak zle?“ mračí sa kráľovná. ,, Čo sa ti nepáči, že sa ti zunoval život?“

,,Prišiel som sem z ďaleka.“ vysvetľuje jej muž. ,,Doputoval som sem pred časom so svojou chorou matkou. Som slobodný remeselník, kamenár, tak som si myslel, že ju uživím svojim remeslom. Z pôvodneho domova nás vyhnala bieda. Po otcovi nám síce zostal dom, ale aj nesplatené dlhy. Strechu nad hlavou nám vzali veritelia. Tak som si myslel, že svojej matke zadovážim nový domov. Keď som prišiel do tvojho mesta, kráľovná, zdalo sa mi, že Innana sa na nás konečne  usmiala. Dostal som tu prácu. Priamo z tvojho paláca. Objednal ju Ningal, tvoj úradník. Mal som vydláždiť ulice, po ktorých budú kráčať tvoje kráľovské nôžky. S chuťou som sa pustil do roboty.  Po mesiaci som dostal zaplatené, tak som sa rozhodol, že si vezmem pôžičku. Aby som mal za čo kúpiť dom staručkej matke. Poskytol mi ju Ningalov brat Nanu. Splatil som mu prvú, druhú, tretiu splátku, aj štvrtú a piatu, ale šiestu som už nemohol. Jedného dňa za mnou prišiel Ningal z paláca a povedal mi, že  moju prácu dal inému človeku, niekomu zo svojich príbuzných. Nečudujem sa, bola dobre platená.  Nanu  už vedel, že nemám z čoho platiť pôžičku. Požiadal som ho o odklad splátky. Súhlasil, ale s tým, že z omeškania budem platiť úrok.  A ak včas nezaplatím dlžnú čiastku, tak mi zas úrok zvýši.  Dlho mi trvalo, kým som si konečne zohnal inú prácu. Nebola tak dobre platená, ako tá predtým, no aj tak som sa potešil. No iba dovtedy, kým som zistil, že všetky moje peniaze zhltli nezaplatené dlžoby a úroky.  Nič mi nezostalo na stravu  ani na liečbu staručkej matky. Ochorela a zomrela.“

,,To mi je ľúto,“ hovorí Urratu. Potom sa obrátila k druhému mužovi a pýta sa ho:

,,Aj tebe je tu tak zle, žeby si sa najradšej obesil?“

,,Veru je, vzácna pani,  ba ešte horšie. Ja sa totiž ani obesiť nemôžem, hoci by to bolo to najjednoduchšie východisko.“

,,Tak tomuto už vôbec nerozumiem.“ krúti Urratu hlavou.

,,Tu môj priateľ  kamenár je sám.“ vysvetľuje jej druhý muž. ,,Matka mu zomrela, nikto sa po jeho smrti nebude trápiť. Ale ja mám ženu a deti. Tiež som slobodný remeselník. Vyrábal som zlaté reťaze na krk chrámových sôch. Nanu mi tiež poskytol v dňoch prosperity pôžičku. Tiež som ju splácal, kým mi jeho brat Ningal nevzal prácu. Tiež mi nabehli úroky za nesplatené splátky. A nesplatím ich, ani keby som žil tri životy.  Ibaže ja sa nemôžem obesiť, pretože by tie dlhy prešli na moju ženu a deti. Nanu a Ningal si už na nich brúsia zuby,  veď keď nezaplatím, tak z nich budú môcť spraviť svojich otrokov.  Jediné, čo mi zostáva, je robiť a robiť a robiť, hoci zo svojho zárobku neuvidím ani deravý groš.“

Kráľovná  na to hovorí:

,, Odložte ten povraz a poďte so mnou do paláca. Postarám sa o vás.“

Na druhý deň si predvolala Ningala a Nanuho.

,,Odteraz  budete žiť z práce vlastných rúk.“ prikázala im  Ty sa budeš živiť ako kamenár.“ vraví Ningalovi. ,,A ty ako zlatník.“ ukazuje na Nanuho. ,,Vaše bohaté domy  vám nenechám. Zaobstaráte si nové, z peňazí, ktoré zarobíte.“

Ningal a Nanu čoskoro prišli na to, aký ťažký je chlebík, upečený z vlastného potu a vlastnej námahy. A že k životu im stačí aj malý skromný domček s jednou miestnosťou.  Často v duchu  hromžili na kráľovnú, no nahlas nepovedali nič.  Bedákať začali až potom, keď im Urratu po čase povedala, že ich prácu už nepotrebuje. Hodili sa pred ňou na kolená a žobronili:

,,Čo máme teraz robiť?  Z čoho si budeme kupovať jedlo? Z čoho budeme žiť? Za kým máme ísť?“

,,Choďte za tými, ktorí sa pre vás chceli pred časom obesiť.“ hovorí im kráľovná. ,,Azda vám odpustia a pomôžu.“

A ako sa to skončilo?  Tak, ako v starej rozprávke.  Z dvoch mužov, ktorých kráľovná Lagašu stretla pod bránou a doviedla do paláca, sa stali kráľovský kamenár a kráľovský zlatník.  Ningal a Nanu museli u nich až do smrti pracovať ako ich otroci.“     

Fotografie č. 1 a č.3 – zrekonštruovaná podoba Lagašu

Fotografia č. 3 – najznámejšia socha, ktorá preslávila archeologický výskum v Lagaši. Spodobuje vládcu Gudeu.

Fotografia č. 4 – takto vyzerali lagašské ženy. Kto vie, možno, že táto sumerská Mona Liza staroveku bola práve kráľovná Urratu…

Zdroj fotografií: www.uncp.edu, www.wikipedia.org. www.flickr.com.