Rozprávkarka2

          V bezprostrednej blízkosti dedinky Ariha sa nachádzajú ruiny a valy, z ktorých už celé desaťročia čerpajú dedinčania tehly na stavbu svojich príbytkov. Sú dôkazom toho, že kedysi tu stálo veľké a mocné mesto. Volalo sa Jericho.

          V historickom vývoji mesta môžeme sledovať nielen dejiny tu žijúcich národov, ale predovšetkým civilizačný vývoj okolitej krajiny. Jej dôležitosť môžeme pochopiť z toho, že bola priesečníkom dvoch veľkých kultúr: babylonskej a egyptskej.   Ak chceme vedieť čosi o osude a vzniku  mesta, musíme sa vrátiť do dávnych čias, keď ľudstvo žilo jednoduchším spôsobom ako dnes, zato však bolo šťastnejšie, hoci sa nevedelo vyhnúť bojom a vojnám. Ku spokojnosti a šťastiu mu stačil sýty žalúdok, prípadne úkryt pred búrkou.

Prví prehistorickí osadníci, ktorí na tieto miesta prišli, našli krásnu oázu a výdatný prameň, obkolesený zelenými palmami. Usadili sa tu a postavili osadu, ktorá sa z roka na rok rozrastala. Vďaka zelenej oáze a prameňu dali neskôr okoloidúce karavány tomuto miestu názov Palmové mesto – Jericho.

Tvár veľkého mesta nadobudlo Jericho v časoch rozmachu egyptskej a sumerskej civilizácie. Z biblického hľadiska sa jedná o dobu praotca Abraháma a jeho neskorších potomkov  Izáka a Jakuba, z dejepisného o dobu Starobabylonskej ríše, či vládu pätnástej  až osemnástej dynastie egyptských faraónov. Z osobností, ktoré tento kraj spravovali, môžeme spomenúť babylonského zákonodarcu a neskôr kráľa Chamurappiho. Archeologické nálezy, ktoré sa v týchto miestach našli – úlomky tehál a hlinených tabuliek – dlhé desaťročia, možno i stáročia slúžili ako podklad pre novodobé príbytky arihánskych roľníkov. Až neskôr niektorí z nich prišli na to, že sú hľadaným zbožím archeológov. Hlinené úlomky a ruiny dávneho mesta dokumentovali život Chamurappiho súčasníkov, ich umeleckú zručnosť. Okrem ruín a valov sa tu našli krabičky, vykladané slonovinou, košíkarské a keramické výrobky. Svedčili o spôsobe života dávnych usadlíkov, o tom, ako sa stravovali, obliekali, o ich zábave, práci, o dobách mieru. Archeologické vykopávky však prinášali aj svedectvo o vojnách a bojoch. Priniesli napríklad dôkaz o tom, že roku 1600 p.n.l. zničili Jericho faraóni 18 -tej egyptskej dynastie.

Nové osídlenie Jericha nastalo až o štyristo rokov neskôr, kedy sa už jeho obyvatelia bránili proti útokom dobyvateľov vysokými hradbami. Kto aspoň raz v živote prečítal bibliu, príde na vzrušujúci objav. Nájdeme v nej totiž Jericho práve z tohto obdobia, ba dokonca aj hradby, ktoré mali mesto brániť pred nepriateľom. Kto boli tí nepriatelia? Izraelské kmene, ktoré sa pod vedením vodcu Jozuu dostali až pod múry mesta a dobyli ho. Z historického hľadiska má biblické rozprávanie o Jozuovi a dobytí Jericha svoje opodstatnenie, pretože verne odráža klimatické a topografické podmienky krajiny. Podľa židovskej tradície vraj Jozua Jericho preklial, aby sa na jeho ruinách preháňali len jašteričky a aby už nikdy nepovstalo z  popola.  Celé storočia sa zo strachu pred jeho kliatbou nikto nepokúsil na návrší, kde sa Jericho kedysi rozkladalo, postaviť nové mesto. Tamojší prameň a oázu však navštevovali ľudia ďalej. Neskôr obsadil oázu moábsky kráľ Eglón. V dobe vlády kráľa Achaba bolo mesto obnovené, ale už nikdy nenadobudlo svoj predošlý historický význam a krásu.

K úplnému zničeniu mesta prišlo v dobe Novobabylónskej ríše, keď začal vládnuť kráľ Nabuchodonozor.  Jeho vojaci chytili v uliciach starovekého Jericha posledného judského kráľa Sidkijáša a premenili mesto na ruiny. Život však nezastal. Ani vojny a boje, ktoré sa týmto územím prehnali, ani ruiny – posledná pamiatka na kedysi pyšné a mocné mesto – nezabránila neskorším usadlíkom, aby kúsok neďaleko začali obrábať svoje polia. Možno si sami neuvedomovali, že pri ich nohách ležia trosky dávnej a  bohatej civilizácie, svedectvo výšky i pádu ľudskej pýchy a moci. Nejedného z nich však chytila posvätná úcta, keď  na jar vyoral svojim pluhom malý hlinený úlomok s podivnými kresbami a znakmi. Dnes tieto úlomky ležia v depozitách svetových múzeí. Hovoria o sláve zašlých miest. Jeden z nich je napríklad kúsok keramického džbánu.  Tento džbán, ako hlásajú písmena na úlomku, patril Hagari, dcére Uriášovej, obyvateľke mesta Jericha. O tom, aká Hagar bola, ako vyzerala, koho milovala, úlomok mlčí.  Snáď nám to o niekoľko rokov či desaťročí povedia ďalšie nálezy z týchto miest.