Rozprávkarka2

Roky 1933 až 1964 boli pre francúzskeho vedca a archeológa André Parrota iné ako ostatné v jeho živote. Nestrávil ich v rodnom Francúzku, ale v Sýrii, v dedinke Tel Hariri, ktorá leží neďaleko rieky Eufrat. Čím upútala jednoduchá sýrska dedinka vzdelaného, na pohodlie zvyknutého Francúza? Nálezmi hlinených tabuliek, roztrúsenými na poliach roľníkov.

Andre Parrot

Hlinené úlomky tu ležali odjakživa, ale až v roku 1929 ich po prvýkrát jeden z roľníkov predal v Abu Kémale, meste, ležiacom dvanásť kilometrov od dediny. Odtiaľ sa dostali do Louvru v Paríži. Keď ich André Parrot prvýkrát uzrel, dospel k názoru, že úlomky v sebe skrývajú tajomstvo starovekého mesta Mari, metropoly Amorejského štátu.

Kto vlastne boli Amorejci a aké bolo ich hlavné mesto?

O existencii Amorejcov dovtedy svedčila iba biblia. Boli jedným z národov, ktorý žil v susedstve vyvoleného národa – Izraelitov, alebo inak Hebrejcov. O ich existencii kde kto pochyboval, preto mal nález v Tel Hariri nesmierny význam.

Mesto vzniklo v treťom tisícročí pred našim letopočtom. Vládli mu viacerí králi. K panovníkom so silnou ale spravodlivou rukou patril Jahdun-Lim, ktorému podliehali všetky okolo žijúce polonomádske kmene: Chetejci, Ibuzejci a Hebrejci. Jahdúnova dynastia vládla takmer 1500 rokov, kým nepodľahla silnejšiemu babylonskému kráľovi – Chamurappimu. Neskôr sa vzťahy medzi mestom Mari a Babylonom zmenili na vazalské. O múdrosti a prezieravosti babylonského kráľa Chamurappiho svedčí to, že radšej ako zbraň bojovníkov – oheň a meč, používal zbraň mudrcov – diplomaciu. Preto vo svojich listoch neoslovuje vladárov Mari ako poddaných ale ako bratov.

Medzi úlomkami hlinených tabuliek môžeme nájsť zaujímavú zmienku o ľuďoch, s menami ktorých sa stretávame v iných písomných pamiatkach.  V jednej z Mojžišových kníh, ktoré tvoria úvodnú časť Starého zákona, nájdeme napríklad ,,praotca viery“ Abraháma. Nálezy hlinených úlomkov z Tel Hariri nám poskytujú nezvyčajné svedectvo:  muž s takýmto menom naozaj žil. Ako je písané aj v biblii, poctil mesto Mari svojou návštevou. Z úlomkov vidieť zaužívaný systém vtedajšej správy mesta. Zákonodarca Chamurapi, ktorému podliehala väčšina štátov aj mestských štátnych útvarov, totiž prikázal, aby v každom meste zaznamenali na hlinené  dosky príchod  významnejších hostí. Návšteva Abraháma v meste Mari má aj svoj biblický podklad. Podľa biblie sa tu Abrahám zastavil so svojou manželkou Sárou na svojej ceste z Úru Chaldejského. Vládca Mari ho prijal s poctami, z čoho možno tušiť, že Abrahám mal zvučné meno ako obchodník. Biblia hovorí, že vlastnil veľké stádo dobytka. Ako patriarchu rodu a bohatého muža zároveň ho obklopovalo množstvo žien. Jeho zákonitou manželkou bola Sára. Jej meno v preklade z hebrejčiny znamená „kňažná“. Abrahám musel mať túto ženu veľmi rád, keď ju držal po svojom boku napriek tomu, že bola neplodná. Podľa zákona nomádov, ku ktorým v tých čase Hebrejci patrili, musel totiž neplodnú manželku vyhnať. On však na celú záležitosť našiel diplomatickejšie riešenie. Vzal si za druhú ženu Hagar, Sárinu mladú slúžku. Nebola to obyčajná otrokyňa, ale dievča z urodzeného egyptského rodu, čo prezrádza, že Abrahám mal silné styky s ríšou faraónov. Oplodnil Hagar podľa vtedajšieho zvyku na Sáriných kolenách. Dieťa, ktoré sa Hagar narodilo, tak mohla prijať Sára za svoje. Počerný Izmael však nikdy neprirástol Sáre ku srdcu. Keď o niekoľko desaťročí neskôr – zrejme v dobe klimaktéria – otehotnela, vyhnala Hagar aj s Izmaelom do púšte. Obdobu tejto biblickej histórie síce nenájdeme na hlinených tabuľkách z Mari, hovoria však o nej v inej verzii písomné pamiatky z Egypta, čo prezrádza, že bola obľúbeným príbehom starovekého sveta.

Na hlinených  tabuľkách z Mari môžeme nájsť okrem Abraháma aj iné mená. Jedna z tabuliek rozpráva o posolstve Dagónovho chrámu kráľovi Zimri-Limovi. Dagon bol asýrskym bohom, predchodcom babylonského Marduka. Hlinené tabuľku podpísal pisár Itur-Asdua. Zaujímavý je aj prepis hebrejských mien do babylónčiny. Je to dôkazom toho, že v meste Mari sa stretávali viaceré kultúry sveta a že jednotlivé národy mohli používať svoj vlastný jazyk aj v písomnej podobe.

Fresky z paláca v Mari