Taká malá spomienka…Budova stanice pomaly mizla v riedkej rannej hmle. Petra zavrela oči a mlčky načúvala jednotvárnej hudbe kolies. Vlak ju unášal preč, v ústrety jej snom. Sny však zostávajú väčšinou len snami. Málokedy sa naplnia… Začala rozmýšľať o tom, čo ju prinútilo nasadnúť do vlaku. Najskôr tá nevydarená stužková. Kým jej spolužiačky šantili na parkete, ona sa radšej držala pri stole. Dokonca ani s otcom nechcela ísť tancovať rodičovský tanec. Nepoznala totiž kroky. Jej starší brat ju celkom oprávnene volal drevom. Tá stužková bola rovnakým fiaskom ako celý jej citový život. Hoci už oslávila osemnásŤ, nenašla si chlapca, s ktorým by sa mohla pochváliť spolužiačkam. Bola len sivou myškou, za ktorou sa nik neobzrel. Preto podala ten inzerát! Napísala doňho vek, výšku, váhu, farbu očí, záľuby a poslala do Slovenky. Po troch týždňoch jej prišla odpoveď. Za ňou druhá, tretia, desiata… Prekvapená Petra čítala listy jeden za druhým a uvažovala o tom, koľko ľudí sa cíti tak isto osamelo ako ona. Rozhodla sa odpovedať na list, podpísaný Romanom. Ozval sa ešte v ten istý týždeň. Býval v Bratislave a navrhol jej stretnutie. Chcel prísť za ňou do Žiliny, Petre sa to však nepozdávalo. Odpísala mu, že radšej pocestuje ona za ním. Preto teraz sedela vo vlaku. Nekúpila si lístok na poludňajší vlak, pri ktorom ju mal Roman čakať, ale na ranný. Chcela si trochu obzrieť Bratislavu. Po necelých troch hodinách sa ocitla v cieľovej stanici. Bola jej zima a tak sa vybrala hľadať adresu, napísanú na Romanových listoch. O hodinu zistila, že Roman je dobre situovaný mladý muž. Adresa na obálke ju totiž priviedla k novopostavenému rodinnému domu. Petra sa práve chystala zazvoniť pri bránke pred záhradou, keď sa otvorili dvere na dome a objavila sa v nich mladá žena. Držala na rukách dieťa. Za ňou stál muž. Žena sa pritočila k nemu a povedala:
„Čau, Roman, nezabudni ísť k našim o piatej pre malú.“
V tej chvíli Petra odtiahla prst od zvončeka a pobrala sa kade ľahšie. Cítila sa tak hlúpo, že nerozmýšľala o tom, kam pôjde a čo bude robiť. Nasadla na električku, vystúpila z nej, nasadla na druhú, opäť vystúpila, bezcieľne blúdiac Bratislavou. Blížil sa večer, krásavicu na Dunaji postupne zahaľovala hmla, zmiešaná s drobnými vločkami poletujúceho snehu. Tá hmla najlepšie vystihovala jej náladu. Bezcieľne potulovanie ju doviedlo až k rieke. Hladinu čeril vietor, niesol k nej vôňu vĺn. Všade dookola bolo mokro a bielo, no napriek tomu, že ju triaslo od zimy, nechcela ísť na stanicu. Musela najprv to sklamanie vychodiť, zbaviť sa ho. Snáď práve preto, že bola taká zamyslená, alebo preto, že hmla stále viac hustla, ho v prvom okamihu nezbadala. Zrazu len stál pred ňou, vysoký, s mäkkou bradou a smutnými očami.
pokračovanie
ale áno. Som v robote a tak nemám ...
...počkám si na pokračovanie :-) ...
Takže nakoniec sa jej do Bratislavy ...
Celá debata | RSS tejto debaty