Rozprávkarka2

 Právne zákony a rozprávky sú  dvojičky – obidve sa narodili kdesi na začiatku ľudstva, v jeho úsvite, keď ešte človek nevedel,  že ten, kto sa ho snaží ovládnuť, raz bude oslovovaný ako náčelník, vládca, knieža, kráľ, či cisár.  No kým zákon prichádzal zväčša ,,zhora“ , vytvárali ho tí, čo chceli ovládať, rozprávky sa pozerali na svet ,,zdola“ – z pohľadu ovládaného.  Možno preto je ich optika iná ako optika zákonodarstva. Často krát sú v nich tí, ktorých zákon označuje za  zločincov, oslavovaní. Vezmime si klasický prípad Jánošíka. V ľudovom podaní hrdina, podľa dobových súdnych spisov  vrah a zlodej.  Ľudová slovesnosť má zvláštnu silu. Pretrvá aj potom, čo sa zákony zmenia a zákonodarci, čo ich najprv vymysleli a potom zmenili, pominú. Vďaka tomu niektoré pravdy rozprávok, legiend a porekadiel, pretrvávajú a idú s nami ďalej.

Trikrát meraj a raz strihaj…

Tak mi to hovorieval otec, keď som bola malá. Pamätám si chvíle, v ktorých mu tie slová najčastejšie prichádzali na rozum. Zvyčajne to bolo večer, sedel za stolom pri svetle rozsvietenej lampy a kládol svoje myšlienky na papier. Bol dopisovateľom, neskôr redaktorom Pravdy, ale ,,vyskúšal si“ aj ďalšie periodiká, vďaka čomu sa v našom dome usalašila novinárčina a úcta k nej.

Otec ma naučil zvážiť si to, čo napíšem. Vedel, akú má slovo moc. Že keď ho raz pustím medzi ľudí, ťažko je ho už  vziať späť. Vypovedané slovo je vizitkou nášho charakteru. Toho, ako rozmýšľame, čo je v našom vnútri.

Naučil ma aj inému, nielen rozumieť tomu, prečo sa ma pri písaní článku trikrát merať a raz rezať. Vštepil mi do hlavy pojem ,,mediálna mravnosť“.  Niečo, na čo sa už asi dnes zabudlo, keď sa tak dívam na to, čo je vysielané cez rozhlas či televíziu, alebo publikované v printových médiách.  Mohla by som sa rozpísať o programovej skladbe jednotlivých televíznych kanálov, o koncepcii spravodajských relácií, o absencii pozitívneho myslenia – myslím, že ani to by celkom nevystihlo úplnú podstatu toho, čomu ma otec  učil.

Uvedomiť si svoju vlastnú zodpovednosť za to, čo poviem. Každá minca má dve strany, tak je to aj s písaným, či hovoreným slovom. Jednou stranou mince je autor, druhou je prijímateľ. A ten materiál medzi nimi je médium. Nositeľ, ktorý prepraví  informáciu z jednej strany na druhú.  Autor aj médium sú zodpovední za to, čo sa deje s vnímaním a dušou čitateľa.  Čo do nej vkladajú. Ako sa prezentujú.

O tom je mediálna mravnosť. Uvedomiť si, ako formujeme tých,  ktorým predkladáme svoje slová. Overovať si pravdivosť údajov. Nepísať iba preto, aby sa naplnil účet vydavateľa. Možno by sme mali mať viacej takých otcov, ktorí by novinárom pri písaní šepli do ucha:

Tri krát meraj a raz rež…