Rozprávkarka2

Včera som mala zvláštny pocit – súdržnosti a malej výhry. Pre tých pár obrázkov, ktoré sem dal Juraji. Stretla som ho len raz, keď prišiel k nám domov, len tak, na čaj a kus teplého slova. Ale od vtedy viem, že je to citlivý muž, ktorý má jeden cieľ (medzi ďalšími, duchovnejšími) a to uživiť prácou svojich rúk vlastnú rodinu. Je z východu, kde nie je dosť príležitostí na prácu – a tak berie, čo môže. V podstate je emigrujúci robotník. Obrazne sa dá povedať, že ho už pasovali do viacerých robotníckych cechov – lesného, murárskeho, atď…

A s ,,emigrujúcimi“ čiže sezonnými prácami je to tak: raz sú a raz nie sú. V dobe krízy častejšie nie sú. Juraji má však jednu obrovskú výhodu: v tých svojich velkých ručiskách má zázrak a vie s nimi krásne malovať.

V dobách renesancie, keď ešte žili veľkí mecenáši, by si snáď nejakého našiel. A nemusel by rúbať drevo, či dávať tehlu k tehle. Ale doba mecenášov sa už skončila. Pre dnešných slovenských maliarov iste. Dnes sa vraj každý musí naučiť predávať svoj tovar sám. Je iná doba. Veľkorysosť, ktorá dávala umeniu možnosť vytvoriť monumentálne a veľkolepé diela, je už fuč. Zostala nám len naivita snov a túžob, priemetaná do textov, ale i na plátna.

Taká Kovačica vedela aj z tej naivity urobiť veľké umenie. Ale Slovensko nie. Na Slovensku umenie nemá dvere otvorené dokorán. Práve naopak. Aj tá uzučká škárka, ktorá sa sem tam objaví, viac náhodou, ako naschval, sa stráca.

Preto sa z Pravdy stratil Jurajiho článok  Chcem prežiť, musím sa ich zbaviť, v ktorom ponúkal svoje obrazy... Nie na zisk, ale na obyčajné prežitie. Aby mal z čoho zaplatiť plyn. Aby jeho rodina nemrzla.

Tak mi z toho vychádza, že je preč nielen doba mecenášov, ale aj sociálneho cítenia.  Maliari nám pomrznú od zimy, možno aj spisovatelia, či iní tvorcovia. A zostanú iba veľkí páni.

Slovensko, treba ti to?