Vodopád ma vzal do náruče a zbozkával mi svetlo z tela. Teraz svietim zvnútra.

Dám ti zázračné zrkadlo.

Mám rada tvoje sny.

Ráno je krehké. Dotykom prstov Baladu budí. Vo vetre zrazu zvoní sklo.

Nezbedné očko, Len tak si beží po pančuške, Od lodičky po okraj sukne, Odtiaľ sa díva na vážny, smutný svet, Ktorý si rieši svoje katastrófy

Už odzvonili. Zaperlilo sa v brezách. A tma je plná zasnežených vĺn.

Iba tak sneží. Do bielej chumelice havrany kreslia čiary krídlami.

V utorok mali vypredané.

Kreslím okolo seba kruh. Vzývam čírosť a nepriepustnosť skla:

Neviem byť Prometeom. Pribitá k ohňu, horieť pre iných. Som iba malý, Slabnúci plameň. Rozbíjam smútok, Zbieram črepiny.