Nebo je ešte stále zatvorené, no v svojej hĺbke cíti, že je už čas na odomykanie hĺbok.

Túlavý básnik stojí pri jazere ticha,

Z objatia lesa zaškriekal neviditeľný páv, Pod nohami mi plačú spomienky trávy, Smútia za odchádzajúcim letom,

Malá hra nočných blýskavíc. Stalo sa niečo? Nie… Neviem… Možno, že všetko, Možno nič.

Zostali po nás letné vône. Chcem sa v nich ukryť, splynúť s nimi…

Láska sa mení na šepot, ukrytý v ranných hmlách. Možno, že znovu ožije. Možno sa zmení na samotu a prach.

… na schovávačku… … na hada… … na zatúlanú mačku (ktorá vie, že ju nikto nehľadá).

V nedeľu majú všetky myši Bál pod perinou. Poďme ich tam hľadať.

Vytekáš mi zo srdca, vpíjaš sa do ľadu cudzích slov, a ja korčuľujem po červených čiarach, ktoré si nechal po sebe.