Rozprávkarka2

Kedysi žil na statku pod Strečnom bohatý gazda. Za mladi ovdovel a sám vychovával svoju dcéru. Hoci sa Margita podobala na nerozvitý puk, v kráse jej páru nebolo. Keď dovŕšila šestnásty rok, povedal si gazda, že nebude chrániť toľkú krásu sám.

Nazdal sa, že jej novej matky treba. Zobral si za manželku vdovicu. Pekná to bola žena, hrdá a pyšná ako páv! Čiernu hrivu mala zlatými ihlicami do uzla vypätú, lajblík ušitý na mieru a sukňu vyzdobenú čipkami. Chcela sa všetkým páčiť, hlavne mladému paholkovi, ktorý robil na statku. No gazdiná sa okolo chlapca márne točila! Paholok mal oči len pre Margitu. Videl, že dievčaťu sa zle začalo na  gazdovstve vodiť. Gazdiná vyhnala Margitu z izby do stajne, aby tam spávala s koňmi. Pridelila jej v dome najhrubší kus roboty, nech dievča stratí v popole a špine svoju krásu.

No ani hrubá práca nezotrela z Margitinej tváre peľ nevinnosti a mladosti. Zo dňa na deň čoraz viac rozkvitala. Možno to bolo tým, že aj jej sa začal paholok páčiť. Mladí sa zahľadeli do seba a keďže mali od srdca k srdcu blízko, dohodli sa, že sa na jar vezmú. Paholok zašiel za gazdom a požiadal ho o Margitinu ruku.

Keď sa o tom dozvedela gazdiná, schytila ju náramná zlosť a hnev. Rozmýšľala, ako by sa nevlastnej dcéry zbavila. Rozhodla sa, že svoju pastorkyňu zabije. V jedno ráno si zavolala dievča a hovorí:

,,Zanesieš list mojej príbuznej, čo býva v Turci. Zaraz sa chystaj na cestu.“

Krotké dievča, naučené poslúchať, len nemo prikývlo a vydalo sa bez odvrávania zaniesť napísaný list. Gazdiná sa ukradomky vybrala za ním. Keď sa vzdialili od gazdovstva a ocitli sa pri strmom brehu Váhu, sotila nešťastné dievča do vody. Ihneď ho schmatli rozbúrené vody. Zlá gazdiná sa pobrala nazad domov. 

Možno by jej hriech nebol nikdy vyšiel najavo, keby sa o Margitu nestrachoval jej milý. Všimol si, že dievča hneď za rána gazdiná kdesi poslala. Zbadal aj to, ako sa za ňou potajomky vykráda. Dal sa po chodníčku za ňou. Videl, ako prudká voda ťahá jeho milú doprostred Váhu. Vrhol sa za ňou, aby ju zachránil.  Vytiahol síce Margitu na breh, no života v nej už nebolo. Darmo ju celú noc kriesil! Tak ho tam našli kamaráti. Jeden z nich sa ho opýtal:

,,Povedz nám, čo sa stalo?“

,,Gazdova žena na život mojej milej siahla,“ odpovedal im paholok ,,Chceli sme na jar svadbu chystať. Teraz sa však už moje šťastie navždy skončilo!“

Mládencom prišlo ľúto užialeného kamaráta. V hneve sa vybrali na gazdovstvo, zobrali gazdinú a ťahali ju k Váhu. Zbytočne sa im vzpierala, zbytočne sa bránila, márne o ratu kričala. Tam, na tom istom mieste, kde Margita svoju smrť našla, hodili gazdinú do vody. Voda ju prudko hnala práve tam, kde nešťastný paholok hojdal v náručí mŕtvu Margitu. Chcel si pretrieť uplakané oči rukávom. Zdvihol zrak a zrazu zbadal, ako sa cez vodu gazdiná k nemu rúti. Zľakol sa, že ešte i teraz chce jeho milej ublížiť. Skočil do vody, aby Margitu chránil vlastným telom. Premenil sa na prudký vír, čo strhol gazdinú o niekoľko metrov ďalej a tam ju sotil o breh.

V tom okamihu sa gazdiná zmenila na skalu, rovnako pochmúrnu a besnú, ako zloba v jej srdci. Preto tej skale až dodnes vravia Besná.

 Zázračnej premene neušla ani Margita. Aj z nej sa stala skala, ktorú vír stále bráni. Bude ju chrániť, kým Váh Váhom zostane a kým sa bude rozprávať táto povesť.

copyright: autorka článku