Rozprávkarka2

Túto rozprávku venujem svojej priateľke Dionei, pretože včera bola sklamaná a smutná a pretože aj z toho najväčšieho rumoviska môže znovu vyrásť záhrada.

Ako keby sa jej nikdy nedotkol čas: vždy kvitla, vždy bola plná vône, svetla a slnka. Len v jednu noc v nej bolo temno: vtedy, keď umieral Nardénov otec. Ležal pod klenbou ruží, nie, nemal v tvári strach, ale pokoj, aký dáva duši naplnený život. Vedel, že odchádza do Večnej záhrady. V ústrety mu svietil Ten, ktorý je tvorcom nesmrteľnosti.

Predsa však cítil, že pred odchodom musí niečo povedať synovi:

–            Dávam ti do dedičstva záhradu. Pri prechádzkach v nej ťa budú sprevádzať moje kroky. Dobre ich počúvaj: privedú ťa ku kvetu, v ktorom je skryté najväčšie bohatstvo. Ak ho nájdeš, bude dobre. Ak nie, zle sa ti povodí. Ten kvet však nenájdeš sám…

Niekoľko krátkych, prchavých chvíľ Nardén smútil. Potom si povedal, že vo Večnej záhrade bude otcovi lepšie ako v pozemskej, aj keby bola akokoľvek krásna. Vydal sa na obchôdzku medzi záhonmi. V bielych lupeňoch šípových ruží sa chvel otcov hlas. Z modrých sirôtok, čo obsýpali brehy jazera, hľadeli na neho jeho pokojné oči. Teraz si už bol istý: aj napriek tomu, že otcova duša odletela k Svetlu, kúsok z neho zostal v záhrade.

Ten pocit ho trochu zaskočil. Pochopil, že sa pominuli dni bezstarostnej mladosti:

– Tu sa nebudem môcť len tak prechádzať. Záhrada potrebuje pokopať a porýľovať.

Márne však hľadal medzi záhonmi záhradnícke náradie, nenašiel ani rýľ, ani kanvu na polievane. Preto sa pobral na návštevu k najlepšiemu kamarátovi, s ktorým strávil dni detských radovánok a chlapčenských hier.

–            Požičaj mi rýľ, – povedal mu. – Chcem okopať záhony. V mojej záhrade kvitne kvet najväčšieho bohatstva. Ak sa oň nepostarám, zvädne.

Keď Nardénov najlepší priateľ počul o kvete najväčšieho bohatstva, do srdca sa mu vkradol tieň závisti.

–            Mám síce rýľ, ale nedám mu ho. – povedal si v duchu. – Možno, že vietor rozniesol semená toho kvetu a priniesol ich ku mne. Ak ho nájdem skôr ako on, kvet dá bohatstvo mne, nie jemu.

Neprezradil však, čo si myslí.

–            Je mi ľúto, – odvetil, – rád by som ti pomohol, ale nemôžem. Práve sa chystám okopať svoju vlastnú záhradu.

Nardén na chvíľu zosmutnel. Onedlho však jeho tvár opäť nadobudla jas. Hlavou mu prebehla nová myšlienka:

–            Pôjdem za človekom, ktorý bol najlepším priateľom môjho otca. Ten mi iste pomôže.

Kedysi totiž, keď bol Nardénov otec ešte mladý a chudobný, mal priateľa. Spolu si kúpili záhradnícke náradie. Požičiavali si ho celé roky, aj keď už zostarli a zbohatli. Ale záhrade otcovho priateľa sa nikdy nevodilo dobre. Azda preto, že nemal na ňu čas a venoval sa obchodu. Keď sa dozvedel o kvete najväčšieho bohatstva, povedal si:

– Prečo by som mal čosi požičiavať? Syn predsa nie je otec.

– Nepomôžem ti, hoci by som chcel! – zaklamal Nardénovi. – To náradie už dávno zhrdzavelo a ja som ho vyhodil.

– Musím si pomôcť inak, – povedal si Narden, – pôjdem za sudcom a poprosím ho o pomoc.

Ani sudca však nemal pre neho pochopenie. Ba práve naopak: jeho dušu začala sužovať závisť. Závidel Nardénovi najkrajšiu záhradu v meste a už vôbec mu nežičil, aby sa staral o kvet najväčšieho bohatstva.

–            Keď nemá obohatiť mňa, ale cudzieho, nech radšej zvädne. – myslel si škodoradostne.

Podobne pochodil Nardén aj u starostu a ďalších obyvateľov mestečka. Podaktorí by mu aj pomohli, keď sa však dozvedeli, že v jeho záhrade sa skrýva tajomný kvet, aj v nich sa rozsemenila nežičlivosť.

Tak sa stalo, že sa závisť rozrástla v celom meste a kvitla v každom dome. Všade hovorili o tajuplnom kvete a v každom dome zakončili rozhovor slovami:

–            Načo by bol chlapcovi taký kvet? Je príliš mladý a neskúsený, nevie zaobchádzať s bohatstvom.

–            Keby som mal ten kvet, vedel by som ho použiť na tie najvznešenejšie ciele! – hovoril Nardénov najlepší priateľ. – Postavil by som akadémiu pre chudobných študentov, aby mohli zveľadiť svoj talent.

Aj  priateľ Nardénovho otca vravel svoje:

–            Kúpim zlatú motyku, zlatý rýľ a zlatú kanvu na polievanie, pretože s takým kvetom nemožno zaobchádzať iba tak. Keď rozkvitne, potom…

To „potom“ ho prenasledovalo ešte aj v spánku. V najbližšiu noc sa mu snívalo, ako sa zo zlatého kalicha sypú zlaté dukáty.

Aj sudca sníval o kvete najväčšieho bohatstva.

–            Dám spraviť dôkladnú prehliadku záhrady. Taký kvet nemôže byť vlastníctvom jednotlivca, musí patriť celému národu. Keď ho nájdem, dám ho vylisovať a pripevním ho do erbu mesta.

Starosta mal tiež svoje plány:

–            Predám ho na výstave kvetín, ktorá sa každoročne koná v Paríži. Za peniaze dám na radničné námestie postaviť svoju sochu v nadživotnej veľkosti, aby budúce generácie nezabudli, čo som dal svojej rodnej vlasti.

Podobne rozmýšľali všetci obyvatelia mestečka. Každý chcel najväčšie bohatstvo. Kým Nardén chodil od jedných dverí k druhým, dúfajúc, že nájde pomoc, všetci sa rozbehli do záhrady. Trhali, hľadali, ničili, ale že boli dušou slepí, nič nenašli.

Nardén si takmer nohy uchodil, kým pochopil, že neotvorí srdcia svojich spolublížnych. Boli uzamknuté zvnútra. Unavený si sadol na prah domu, do ktorého nechcel pôvodne vkročiť. Bývala v ňom Eusébia, mladá žena s nedobrou povesťou. Mala vlasy plné červeného ohňa, dlhé až po ramená, štíhle telo a smutné oči. Obyvatelia mesta ňou pohŕdali, pretože pred niekoľkými rokmi chodieval do jej domu mladý poručík. Nikdy si ju nevzal za ženu a jedného dňa odišiel. Z domu sa občas ozýval detský plač. Odkedy poručík odišiel, Eusébia neotvárala dvere. Obyvatelia mesta v spravodlivom a cnostnom hneve nazvali jej dieťa bastardom. Keď išla na trh, ukazovali si na ňu prstom. Bolo hanbou pozdraviť ju. Aj Nardén ju doteraz obchádzal.

Možno si neuvedomil, kam si sadá. Možno mu to bolo jedno. Bol taký unavený, že si potreboval odpočinúť. Tak ho našla dievčina. Zľahka sa mu dotkla ramena a sladko povedala:

–            Nechceš pohár čerstvej vody? Osvieži ťa!

Sprvu sa strhol. Spomenul si na všetky reči, čo o nej kolovali v uličkách mesta. Vo vlasoch sa jej však prechádzal oheň, oči mala čarovne nežné, teplé. Neodolal. Rozpovedal jej o svojom trápení, o otcovej smrti a o záhrade, že ju potrebuje pokopať a porýľovať, je v nej totiž čarovný kvet a keď ten zvädne, bude zle. Nepovedal, že je to kvet najväčšieho bohatstva. Možno to zamlčal úmyselne, možno náhodou.

Eusébia sa na chvíľu zarazila. Potom sa nahla nad neho, pohladkala ho vlasmi a tíško povedala:

–            Nemám ani motyku, ani rýľ na polievanie, len svoje dve ruky. Ak chceš, dám ti ich. Môžeme sa spolu starať o tvoju záhradu. Iste bude najkrajšou na celom svete.

– Nie je to síce to, čo som hľadal, – pomyslel si Nardén, – ale ani dve ďalšie ruky nie sú na zahodenie.

Usmial sa na Eusébiu a spolu s ňou sa vybral do záhrady. Aký žalostný pohľad sa mu naskytol! Kdeže sa podeli šípové ruže, čo predtým objímali oblúkovité klenby nad chodníkmi? Čo sa stalo s jazerom? Aj brezám ktosi vyvrátil korene, zasypal hlinou striebristé vody jazierka. Ani jeden záhon nezostal celý. Nič nezostalo z gladiol, karafiátov a narcisov. Na chodníkoch sa povaľovali lupne došliapaných margarét – všade samá skaza!

–            Kto to urobil? – zazúfal Nardén nahlas.

Potom si spomenul, na koľké dvere prednedávnom klopal a zrazu vedel, kto to spravil: závisť. Chamtivosť, čo nenechala jediné srdce na pokoji, pohltila cnosti obyvateľov mestečka a prevrátila všetko naruby.

Bezradne stál aj spolu s Eusébiou nad tou hrôzou. Neodvážil sa na dievčinu pozrieť. Hanbil sa za to, že ju priviedol do celkom inej záhrady, než o akej hovoril. Ona zas nechcela hľadieť tvárou v tvár jeho žiaľu. Načo s ním prišla do tejto skazy? Aby videla jeho trápenie? Radšej sa vráti späť!

Vo chvíli, keď vykročila, potkla sa o prevrátenú hrudu. Potichu zjojkla a sklonila so dole. Zboku, spod hrudy, vytŕčal maličký kvietok. Bol taký nenápadný, že si ho oči ničiteľov nevšimli: malý, biely a príliš skromný.

–            Pozri sa! – povedala s úsmevom. – Predsa len niečo zostalo.

Obaja si čupli nad kvietok. Tváre sa im nevdojak dotkli. Keď Nardén zdvihol zrak, uvidel v Eusébiiných očiach tie najkrajšie kvety pod slnkom. Pozeral na ne tak dlho, kým ho neobklopila tajomná vôňa a kým okolo neho nezašumel vietor, ktorý doniesol ozvenu dobre známych krokov. Boli to otcove kroky. Kdesi v svojom srdci začul aj jeho hlas:

– Našiel si kvet najväčšieho bohatstva – lásku. Buď šťastný, syn môj!

Nardén vedel, že šťastie sa od neho neodvrátilo. Že spolu s Eusébiou znovu vybuduje svoju záhradu – ešte krajšiu a rozkvitnutejšiu, ako tú, ktorú zdedil po otcovi. Bude v nej kvitnúť kvet najväčšieho bohatstva – láska.