Rozprávkarka2

Slobodné zamestnanie má svoje výhody – idete si kedy chcete, kde chcete, hlavné je, aby ste si zarobili na každodenný chlebík. Také je aj povolanie novinára na voľnej nohe. Profesionalita by mu nemala dovoliť pozerať sa na isté javy príliš osobne. Pre žurnalistu je nadhľad potrebný ako soľ. Predsa sú však okamihy, keď mu cez hrošiu ,,novinársku“ kožu vylieza jeho vlastné, človečenské ja.

Stalo sa mi to dnes dopoludnia, v meste. Zastavila som sa v Tescu, na nákup a šálku kávy. Prišla na mňa obyčajná ľudská potreba. Nuž som sa vybrala na miestne toalety. Záchodová dáma, čo vyberala drobné, sedela v malej úzkej drevenej kabínke. Na skle pred ňou bol vylepený nápis: páni za pisoár 15 centov, za celé WC 20 centov, dámy 20 centov. Keďže suma bola jasná a zrozumiteľná, zalovila som v peňaženke. V priehradke, kde mávam drobné, som našla iba 50 centovku. Vybrala som ju a podávam madam za okienkom. Usmiala sa – a nič. Pozerám sa na ňu, čakám, kedy mi vydá. Stále nič.

Nuž, som už raz taká. nemám rada zbytočné ťahanice, ani keď sa jedná o tridsať centov. Mier mojej duše je mi drahocennejší. Tak som milú záchodovú dámu nechala s jej drobnými. Možno by niekto iný reagoval – ja nie.

Možno je to tým, že nie som stavaná na boje s veternými mlynmi a nemienim zo seba robiť Dona Kichota – ani pre tých pár cenťákov, či pre niečo iné. Prišla som však na to, že na Slovensku sa dá pomerne ľahko zbohatnúť. A že základná slušnosť sa po podaktorých kĺže ako voda po skle. Nuž, každý z nás je nejaký…

:-)

Všetkým vám želám krajší deň, ako mám dnes ja.