Rozprávkarka2

Jedným z najodbornejších remesiel je kníhviazačstvo a knihárstvo. Aj keď sa zdá, že je to jedno a to isté, jedná sa o dve rôzne kategórie spoločnej profesie, ktorá sa zaoberá reštaurovaním starých kníh, resp. viazaním nových. Kníhviazačstvo je ,,zreparovanie“ rozpadnutých stránok do nového obalu. Knihárstvo ma pridanú umeleckú hodnotu, ktorá môže povýšiť  knihu na jedinečný a neopakovateľný kus. Knihárstvo vzniklo s vynálezom písma a už v staroveku môžeme zaznamenať  rozsiahle knižnice, kde boli (na papyrusoch, hlinených a kamenných tabuliach) uložené záznamy osobného, alebo spoločenského charakteru. V každom období sa v dejinách knihárstva objavilo čosi, čo povýšilo knihu na vyšší stupeň a pomáhalo jej dostať sa k širšiemu čitateľskému publiku. Patrili k nemu napríklad egyptské vynálezy sušenia papyrusu, miešania atramentu, či výroby pisárskeho náčinia. V Mezopotámii to zas bola správne vybraná a namiešaná hlina na hlinené tabuľky – veď ryť znaky sa nedalo do hocičoho.

V stredoveku patrila k veľkým vynálezom kníhtlač Johana Gutenberga. Za najstaršiu Gutenbergovu kníhtlač sa pokladá zlomok Sibyliných kníh asi z roku 1445. Najslávnejšou kníhtlačou je dvojdielna 42 – riadková biblia z roku 1452 – 1455 a trojdielna 36 – riadková biblia. Napriek tomu, že jeho vynález mal obrovský význam pre rozvoj kultúry a vzdelania, uznania sa dožil slepý Gutenberg až na konci svojho života. Vďaka nemu však knihy prestali byť len majetkom najbohatších ľudí a dostali sa aj k tým nemajetnejším.  Už pri povrchnejšom pohľade zistíme, že knihy sa tlačia viac než 560 rokov. Za ten čas vzniklo mnoho knihárskych dielní, ktoré sa venovali ich výrobe – aj oprave.

Dom s vôňou stáročí a písma

Jedna z takýchto dielni sa nachádza aj za Mestským divadlom v Žiline. Jej sídlom je starý mešťanostský dom s pôvabným okrúhlym portálom . Vchádza sa doňho cez veľkú  dubovú bránu, ktorá tak trochu pripomína vchod do tajomného kráľovstva rozprávok. Keď cez ňu prejdete, pocítite mystickú vôňu stáročí a písma.  Už v prvej miestnosti, ktorá patrí ku knihárskej dielni, vás očarí pôvab starodávneho sveta kníh a nástrojov, čo ich pomáhali vyrobiť.

V nádychu starobylosti je ešte čosi skryté, tajomstvo: táto knihárska dielňa je jednou z najstarších na Slovensku, má už viac ako sto rokov. Kedysi patrila Jánovi Vrtílkovi, ktorý sa zaslúžil o to, že sa sláva žilinského knihárstva rozšírila nielen na území Česko-Slovenska, ale do rôznych štátov sveta. Žiaľ, majster Vrtílek je už pár rokov mŕtvy, ale knihárska dielňa v starom dome za mestským divadlom v Žiline naďalej zachováva slávu starobylého remesla. Vedie ju dcéra pána Vrtílka, Lidka Mlichová.

Táto distingvovaná dáma je svedectvom toho, že aj v starších veciach môže človek nájsť krásu a očarenie. Je tak trochu ako knihy, ktorým sa venuje. Má pôvab veku, ktorý nestráca vnútorný oheň. Dali by sa jej dať aj iné prívlastky. Graciózna. Grandiózna. Žena s osobitným videním estetiky. Ohodnotená rôznymi cenami.

Jej osobnosť neunikla ani filmárom. Známy režisér Ján Šuda o nej natočil medailón – Rozhovory s otcom, kde Lidka Mlichová spomína na svoje začiatky v dielni, detské časy.

Jej filmový medailón zaujme autenticitou rozprávania a spomienok na chvíle, keď  jej otec namáčal do farieb papiere na obaly kníh, alebo zdobil názvy kníh fúkaním zlatého prášku. Nájdete v ňom pôvabnú staršiu dámu s hlbokými skúsenosťami a prežitím, ktorej právom patrí titul Prvá dáma slovenského knihárstva. 

Medailón z cyklu Európski knihári pod názvom ,,Rozhovory s otcom“ nemal možnosť vidieť každý, preto z neho vyberáme pár spomienok pani Lidky Mlichovej:

Spomienka prvá

,,Každú nedeľu sme chodili do Chrastia na Bôriku, to bol veľký výlet. Otec s nami hrozne rád šantil. Preto sme mali veľmi radi tie prechádzky. Alebo kúpil melón a niesol ho pred sebou. Doma potom napustil do vane studenú vodu a dal do nej melón. Ten, kto bol najlepší, dostal špičku melóna, prvý vyrezaný trojuholník. Bolo to také obdobie, keď robil jednu zákazku pre tunajšieho cukrára, čo býval oproti farskému kostolu… Už vtedy otec obchodoval bártrovým obchodom… Spravil mu niekoľko kníh  a za to sme mali v nedeľu plech plný veľkých zákuskov.“

Spomienka druhá

,,Je tu mnoho kníh, o ktorých ani neviem, kde sa vzali.  Proste tu boli odjakživa. Patrili môjmu otcovi. Najstaršou knihou je Biblia, ktorá mi po ňom zostala v dielni. Pochádza z konca šestnásteho storočia, z roku 1584. Vždy ležala presne na tom istom mieste, ako teraz. Fascinuje ma na tom to, že ju tlačili sto rokov po vynájdení kníhtlače. O Gutenbergerovi sa hovorí, že odpútal knihy z reťazí, lebo dovtedy  ich mali mnísi v kláštoroch na reťaziach pripútané ku stolom. Otcova Biblia je jednou z tých prvých odpútaných, a aj po takom dlhom čase je stále dokonalá. Drevoryty z nej prežili až do dnešnej doby. Prežil aj papier, hoci pôvodné dosky tu už nie sú. Keď už nič iné, aspoň to je pre mňa zázrak. Ale neviem, kde sa vlastne vzala, odkiaľ ju zobral, odkedy je na polici. Zachránil veľa ďalších vzácnych kníh, niektoré majú dvesto, iné tristo rokov, aj štyristo. Keď sa na ne pozriete, je to poctivá knihárska práca.“

Spomienka tretia

,,Niekdajší knihári z čias môjho otca sa necítili byť umelcami, boli to remeselníci, ale svoju robotu ovládali precízne. Ich ruky sa dotýkali kníh pokorne. Bez môjho otca by mnohých kníh nebolo. Chodieval do antikvariátu a tam ich kupoval. Antikvariát viedla veľmi vzdelaná a kultivovaná dáma, ktorá ho vždy upozornila, ak sa našlo niečo vzácne. Ale nemali sme len knihy z antikvariátu… Niektoré z nich boli priamo spod kolies aut, napríklad vtedy, keď sa v Žiline rušil Katolícky dom. Sestričky odvážali autobusom a potom nakladali do aut knihy. Niektoré popadali na zem. Nikto si ich nevšímal… Otec ich odtiaľ bral. Keby ich nezachránil, kto vie, ako by skončili!“