Rozprávkarka2

Už od rána ma pokúša. Čo iné, ako znovu pohladiť prštekmi klávesnicu. Lenže deň je dlhý, aj keď ma krátky chvost. Pritrafilo sa mi ísť na besedu s deťmi do školy. Potom k nám zavítala návšteva, aj navariť bolo treba – a na písanie akosi nezostal čas.

Až teraz.

Desať minút po polnoci príde človeku všeličo na um. Niečo sa snaží dostať z hlavy von, niečo zas v nej udržať.

Nechať v nej dojmy, ktoré boli krásne. Triedu, plnú detí. Chlapcov – dvanásť, trinásťročných, usmiatých, zvedavých. Takých, čo najradšej držia v rukách hokejky. Nečudo, veď boli zo športovej školy, hokejovej triedy.

Vytriasť si z hlavy zopár slov, ktorým som neporozumela. Dôvodu, pohnútkam, pre ktoré boli napísané. Presnejšie povedané, nerozumiem ich arogancii. Tej vlastne nerozumiem vôbec.

Nájsť si motto pre deň, ktorý nastáva: pokoj v duši a mier ľuďom…

Radosť, premiešaná so smútkom. Možno, že je to presne tak, ako to má byť. Trochu miesta pre hnev, trochu pre smiech. Všetko sa so všetkým zmieša. Tak ako štekot psov za plotom našej záhrady.

Sú dva – tie psy. Jeden sa volá Čárli, druhý Bojar. Čarlí je malý rozmaznaný bytový fúzač. Nikdy nebol na reťazi. Plot pre neho neznamená hranicu, ale ochranu a bezpečie.

Bojar je slovenský čuvač. Krásny. Veľký. S mäkkúčkou srsťou. Má iba jednu smolu. Je priviazaný k reťazi. Aj on má okolo seba ploty. Občas sa stane, zázrakom, zvaným náhoda, že sa utrhne z reťaze. Prvé, čo spraví je, že plot preskočí.

Ten malý to nedokáže, aj keď sa mnohokrát snažil Bojara napodobniť. Jednoducho po jeho výšku nedorástol.

A viete, čo urobí každý pes, ktorý nevie preskočiť plot?

Očuráva ho a špiní.

:-)

Všetkým, ktorí sú schopní preskočiť svoje ploty,

želám pokojný zvyšok noci a pekný deň.