Rozprávkarka2

predchádzajúca časť

V predošlých častiach sme sa postupne pozreli na to, čo zapríčinilo, že desiatemu storočiu v našich dejinách pokojne môžeme dať prívlastok stratené. Ozrejmili sme si, do akej miery k tomuto stavu prispel postupný zánik Veľkej Moravy a záujmy zahraničných kniežatstiev o územie Slovenska. Pozreli sme sa aj do Žilinskej kotliny, kokrétne do Diviny, kde sa našlo veĺké staroslovienské hradisko, aj do Kľukov, kde archeologovia lokalizovali jedno z najväčších sídlisk 10 storočia. Malo vraj až 2000 obyvateľov a bolo väčšie, než o dvesto rokov susedná Bytča. V súhre by sme desiate storočie mohli charakterizovať takto: kým sa na juhu Slovenska rabovalo a vraždilo, pretože tam prebiehal proces ,,zaujatia vlasti“ zo strany nových kočovných kmeňov, tak sever Slovenska kvitol.

Prosperujúce a bohaté územie s centrom v Divine sa  tak stalo nielen miestom záujmu pražských Přemyslovcov, ale poľského kniežatstva, ktoré ešte stále nepodľahlo kristianizácii a kde sa práve ujímal moci panovnícky rod Meškovcov. Je prirodzené, že do jej blízkosti sa presunuli aj významnejšie rody , ktoré sa báli vojnového konfliktu na juhu Slovenska.  A je dosť možné, že sem prišiel žiť aj Svätoplukov syn Mojmír II., ktorého jeho strýko, pražské knieža, považoval za mŕtveho.

Žilinská kotlina celé desiate a jedenáste storočie žila svoj pokojný život, nedotýkali sa jej boje v okolitých krajinách. Snáď to bolo aj tým, že bola uzavretá prstencom hôr a správy o tom, že sa tu čosi deje, buduje, hýbe, len veľmi kuso prenikali  do ,,civilizovaného sveta“ franských, či byzatských dvorov. Záujem veľkých bol presmerovaný inde – na ugrofínske hordy, ktoré začali svoje boje o ,,zaujatie vlasti“.  Prečo sa vlastne noví nájazdníci nepokúšali z oblastí Nirtianskeho kniežatstva preniknúť vyššie, na sever? Mali tam prirodzenú hranicu – vodné toky – aj prirodzeného nepriateľa. Tunajšie severoslovenské rody totiž nemali v sebe asimilovaných Avarov, ako to bolo na juhu. Boli čisto slovenské a cudzí prvok odmietali. Prirodzene ich to viac tiahlo smerom na  poľskú stranu, s ktorou boli zviazaní rodinnými zväzkami. Ochranu poľských Meškovcov považovali za prirodzenú vec a cítili sa byť členmi mohutného zväzku Vislanov. Národ ktorý tu žil, však mal svoje vlastné meno – Selénci. Dôkazom o tom sú geografické názvy. Napokon aj samotní Žilinčania v dobových listinách o sebe píšu ako o Žilincoch, v čom ľahko nájdeme spodobenie slova Selenci. V prvom zázname o meste Žilina – Terra de Selinan, označenie tohto kmeňa ľahko dešifrujeme. Aj v iných lokalitách sa však toto slovo nachádza: na Orave je napríklad potok Selenec, poznáme vrchy Selenč, Selce… Geografické názvy s podobným slovným koreňom sa nachádzajú aj na Olomoucku, v oblasti Rožňova pod Radhoštem a Tešínska. To všetko je dôkazom toho, aký veľký a mocný bol kmeň, čo obýval Žilinskú kotlinu a jej priľahlé územia.  

Všetka politická moc niekdajšej rozľahlej Svätoplukovej ríše sa teda napokon cvrkla na toto územie, ktorého prirodzeným sídlom odjakživa bola Divina – stredisko staroslovanského boha Svaroga, alebo možno aj niektorého z iných bohov, napríklad Triglava. Obnovovala sa tu, rástla, zbierala sily, mimo pozornosti  franských a byzantských kronikárov. Zviazaná príbuzenstvom aj zmluvami s poľským krákovským rodom Piastovcov sa tu mohla cítiť bezpečne, keby… Keby niet rozpínavosti a chamtivosti českých kniežat. Na bohaté a kvitnúce územie Seléncov museli čoskoro naraziť – boli totiž jeho západnými susedmi.  Výpravy do tunajších zemí podnikol Spytihnev, ktorý prevzal kniežací stolec. Keďže však toto územie bolo pod ochranou Meškovcov, akosi prirodzene sa začalo považovať za súčasť Poľska.

A na scénu prichádzajú prvé písomné záznamy o dobyvačným výbojoch Čechov proti Poliakom. Paradoxne, píše ich český kronikár Kosmas, ktorý sa narodil v roku 1045 a bol priamym svedkom niektorých udalostí. Nie je však jediným kronikárom, čo sa im venoval.  Svoju pozornosť im venoval aj Gall Anonym, ktorý slúžil na dvore poľského kráľa Boleslava II o sto rokov neskôr.  Ich kroniky sú mimoriadne zaujímavé, pretože nám podávajú svedectvo z pohľadu slovanstva, nie Byzancie, Ríma, či Franskej ríše.

pokračovanie

Použitá literatúra:

Kosmas: kronika Česká, Gall Anonym: Kronika poľských vojvodcov a kráľov, Anonym: Kronika anonymného notára kráľa Belu, Pramene k dejinám Slovenska, II. diel – Slovensko očami cudzincov

Ilustrácia: Mojmír II na dobovej kresbe. Zaujímavé je, že je na nej nakreslený ako starý muž, čo môže navodzovať dojem, že žil dlhšie, ako do roku 906, t.j. do bitky pod Bratislavským hradom, odkedy sa uvádza dátum jeho smrti. Mal by totiž len 30 rokov a na dobových kresbách zo stredoveku je spodobovaný ako starý muž.