Rozprávkarka2

Byť spisovateľom nie je ľahké. Má to svoje ošemetnosti, o ktorých sa ťažko hovorí. Písanie knihy, aspoň u mňa, sa podobá milostnému vzplanutiu. Žijem ním tak, akoby nič iné nebolo. Ponáram sa do neho, stávam sa krvou v žilách príbehu. Milujem so svojimi hrdinami, nenávidím, som vášnivá, aj chladná.

Takýto hlboký ponor má pre knihu veľký význam. Vtedy je totiž písaná nie krvou, ale dušou. Spätne sa obzerám dozadu, čo všetko som pri svojich knihách našla, čo všetko som s nimi stratila. Straty boli veľké a boleli. No aj to, čo mi darovali, bolo veľké: nové lásky, nové priateľstvá, pocit opojnosti, šťastia, aj úspechu.

Kto nevie dať svojej tvorbe všetko, nikdy nebude dobrý tvorca. Tak mi hovorieval jeden z mojich učiteľov, známy básnik. Ak nedáš knihe svoj vlastný príbeh o láske, nikto jej neuverí. Ak nevložíš do svojich básní vlastné prežitie, nebudú dobré.

Veci odpozorované sú ako voda v zatvorenej flaši. Vidíte ju, ale necítite jej chuť, sviežosť, chlad, lahodnosť. Veci prežité na vlastnej koži sú ako voda, ktorú pijete z dlaní. Všetko je v nej. Aj dotyky, ktorými tie dlane hladili.

Nálezy. Straty. Nálezy. Kolo kolo mlynské. Niet pre autora väčšej odmeny, ako keď sa to jeho doboľavené, doránené srdce, čo vylial na papier, dotkne iného srdca. A nechá v ňom stopu. To je šťastie. A čím viac stôp zostáva, tým je šťastie väčšie.

Niečo také som prežila, keď som sa dozvedela, že moja kniha Zlatá reťaz boha Sobeka sa umiestnila na treťom mieste v súťaži Kniha roka 2009, ktorú vyhlásila žilinská knižnica. Hneď za knihou Evity Urbaníkovej. V konkurencii ďalších veľkých mien, ako je Ľubomír Feldek, či Ján Lenčo, Ladislav Hrubý, je to pre mňa osobne jeden zo životných úspechov. Najmä preto, že išlo o historický román, a tak trochu som sa obávala, že v silnej konkurencii ,,ženských románov“ neobstojí.

Ako vidieť, obstál.  Možno preto, že som do jeho postáv vložila kus seba samej, svoje predstavy o o priateľstve, ale aj jednu zo svojich životných lások, syna Šimona, ktorý sa stal prototypom pre hlavnú postavu.

Bude šťastný, keď sa to dozvie.

Veď veľa so mnou preskákal. S mamou spisovateľkou sa žije inak, ako s inými mamami. Ale snáď sa to ,,inak“ vyplatilo…