Poď, sadneme spolu na lodičku, súmrak si prisadne k nám, Čajky nám požičajú krídla a more roztvorí svoju hĺbku,

predchádzajúca časť Zavrela som oči. Veľmi som chcela, aby rozprávala ďalej. O dievčati, čo ráno kráča po skalnatej ceste, prežiarenej horúcim slnkom Dalmácie, do kopca, ku kostolu. Tenučký priesvitný šál jej splýva po vlasoch, krajková čipka obrubuje ešte detskú tvár. Vietor sa pohráva s neposlušnou kučerou, čo vytŕča spod šálu. Dievča si to však […]

Písmenká síce majú svoje čaro, ale fotka je fotka. Tak keď som už začala písať o Brele a jej utajených hriechoch, patrilo by sa ju aj ukázať. Tu je…

predchádzajúca časť Oblaky prišli rýchlo a nečakane, v jedinom mihnutí motýlích krídiel zaplnili oblohu. Stála som na balkóne a počúvala dážď. Udieral o hladinu mora. Zvuk pripomínal netrpezlivé behanie prstov po klávesnici. Akoby kdesi v tme hral neviditeľný klavirista pár tónov s dobiedzajúcim rytmom samby. V niektorých intervaloch znel čľapot dažďa […]

Cítila som pod nohami cestu a bola som šťastná. Rozhorúčený asfalt dobiedzal do ľahkých bambusových sandáliek, v ktorých som bola obutá. Predieral sa až k mojim chodidlám, ale nepálil. Iba sľuboval, lákal, nemou rečou všetkých chodníkov rozprával o tom, čo ma čaká na pláži: biele kamienky, horúce od slnka, tiene borovíc, odrážajúce sa na teplej hladine […]

Priznám sa, že som chcela tráviť čas inak – písaním poviedky. Tá je vlastne narýchlo spichnutá a možno by bola aj celkom hotová, keby ma ten potvorský škriatok škriatkovský neprinútil pozrieť sa na blog. Hneď prvý článok, čo vidím – o Igorovi Matovičovi!

More sa slano potí, loví na háčik vĺn strapatú perleť mesiaca,