Napokon prišiel deň, o ktorom kedysi dávno, keď ešte rástli v lese, stromy po celé roky snívali: Štedrý večer. Pri toľkej bolesti naň takmer zabudli. Teraz si spomenuli na svoj dávny sen. Hneď si však so žiaľom uvedomili, čo z nich zostalo: len zopár drobných kúskov a kopa stružlín. Vianočným stromčekom bude niekto celkom iný. Čoskoro sa ich predtuchy naplnili.
Otvorili sa dvere a rezbár vtiahol do vnútra ďalší stromček. Postavil ho doprostred izby. Jeho žena a deti ho obvešali červenými jabĺčkami a orechmi, zabalenými v staniole. Potom si sadli k sviatočne prestretému stolu a hodovali pri Štedrej večeri.
Keď sa večera skončila, najmladšie dieťa sa posadilo rezbárovi na kolená a spýtalo sa ho:
,,Otecko a dostaneme aj nejaké darčeky?“
,,Dostanete. Tento rok som pre vás prichystal niečo výnimočné.“
Položil dieťa na zem, vzal ho za ruku a odviedol ho do kúta izby, kde počas predošlých večerov sedával a potajomky čosi stružlikal. V rohu však bola tma, ako býva len v rohu a tak rezbár poprosil svoju ženu, aby tam priniesla lampáš.
O chvíľu svetlo zalialo kút a odkrylo, čo tam rezbár po celý čas robil. Na zemi stáli vedľa seba majstrovsky vyrezané figúrky: pastieri, traja králi, svätý Jozef, aj madona s dieťaťom, ovečky, kravičky a somárik. Bolo to také krásne, že všetci prestali od úžasu dýchať. Rezbár vzal figúrky a postavil ich pod vyzdobený stromček.
,,Tu je ich miesto.“ povedal. ,,Odteraz budú pod vianočným stromčekom stáť každý rok.“
Až vtedy popílené stromy pochopili, že sa s nimi deje niečo výnimočné. Spokojne sa pozreli na seba a boli šťastné, že z nich vyrezal rezbár betlehem. Zabudli dokonca aj na bolesť, ktorú prednedávnom prežili. No aký výnimočný osud im rezbár nadelil, sa dozvedeli až potom, keď prešli Vianoce.
Vtedy totiž rezbárova rodina dala z vianočného stromčeka ozdoby dole a rezbár ho rozrezal na drobné kusy, ktoré skončili v peci. Drevený betlehem však položil na policu v izbe. Tam sa dočkali ďalších Vianoc, po nich ďalších a ďalších. Vždy, keď prišiel Štedrý večer, ich rezbár dal z police dole a položil ich pod vyzdobený stromček. Keď zomrel, robili to tak jeho deti.
Koniec
..ale musím sa prispôsobiť Lapajovým... ...
Teo odkazuje Lapajovi že tak teda ...
Pozdrav Tea... Náš Lapaj mu odkazuje, ...
Ja som tiež radšej mal tieto východnejšie... ...
Fíha, tak to sa potom budem mať... ...
Celá debata | RSS tejto debaty