Rozprávkarka2

… a práve teraz sedia pri ohrádke a rozprávajú sa so svojou ružou. Iba tak, aby nestála reč. Opatrne ju skúmajú slovami.

,,Ako sa máš?“

,,Ako, ako, tak.“ odfrfle im ruža. Všetky ruže sú žiarlivé. Boja sa, aby sa malí princovia nepozerali niekde inde. No tých to vôbec nenapadne. Nepoškuľujú po iných ružiach, ani po iných hviezdach. Je im jedno, kto sa tam s kým háda, kto sedí v hviezdnych kreslách. Je iba jedna planétka, ku ktorým občas zablúdia ich oči.

Tá naša.

Je tisíc neviditeľných nitiek, čo púta srdcia malých princov k našej planéte. Veď na nej boli. Niektorí sem doputovali ako snehové vločky. Iní zas ako perie z anjelských krídiel. A jeden dokonca v riadkoch, ktoré napísal pán Exupery. Všeličo tu zažili, aj videli. Nečudo, že im naša planéta stále leží na srdci.

A tak hútam, rozmýšľam, čo vidia, keď sa tak zhora pozerajú na nás. Napríklad teraz. Je za desať  šesť. Všade je tma a hmla. To je zlé, pretože vidia iba to. Tmu a hmlu, ktoré sa  prevaľujú nielen nad Zemou, ale aj nad ľudskými dušami. Mali princovia musia byť veľmi smutní… Predsa len,  Zem im leží na srdci. A chcú mať nádej.  Preto občas prestanú hladiť svoju ružu slovami a pozorne sa zahladia smerom k nám. Dúfajú, že uzrú aj niečo iné, nielen  tmu a hmlu.

Potom príde okamih, keď sa ich oči rozžiaria. Tam dolu, v studenej, čiernej studni vesmíru, totiž čosi zabliká. Najprv len jedno malé svetielko. Potom druhé, tretie, štvrté, desiate. A odrazu je celá planéta ozdobená dlhou a nekonečnou reťazou svetielok. Prenikajú cez tmu, aj cez hmlu a zabaľujú Zem do nádherného žiarivého plášťa. Všetko sa trbliece, všetko sa jagá. Malí princovia od radosti tlieskajú rukami a volajú na seba:

,,Aha, aha, na Zemi sú Vianoce, ľudia sa majú radi!“

Keby niet tejto krásnej, jedinečnej chvíle, tak by sa už dávno prestali na našu planétu pozerať a nechali by ju, nech sa utopí v čiernej studni vesmíru.