Rozprávkarka2

predchádzajúca časť

Tak Dámičku zobrazil Verduccio. Plameň, ktorý ho nútil do práce, dal mu silu obra a nehu zaľúbeného mladíka. Strávil nad svojim dielom dni a noci. Nezavadil o mladé dievča pohľadom. Ale cítil, že tentoraz nie socha, socha nie, lež ona, to smutné zobrazenie ľudskej tragédie, mu rozochvieva srdce.

Po štyroch týždňoch bola socha hotová. Dámička k nej nesmelo pristúpila a zahľadela sa na ňu.

–   Som to ja? – opýtala sa.

–   Je to Kajúca hriešnica. – odvetil sochár.

Dámička sa na chvíľu zamyslela.

–   Ó, áno! – povedala napokon. – Ty si našiel to, čo bolo vo mne pochované. Našiel si môj sarkofág. Našiel si aj to, o čom snívam, pretože tvoja socha má v mramorových očiach vytesanú túžbu po večnosti. Ako však môžem siahnuť po večnosti ja? Ty nevieš, aké zviera zožiera moje útroby. Prosím, vyprevaď zo svojho ateliéru. .

–   Nemusíš z neho nikdy odísť. – usmial sa na ňu Verduccio.

Dámičkine oči sa zaliali slzami. Vedela, že nemôže byť svetlom Verducciovej staroby. Zostávalo jej iba zopár dní, choroba nezadržateľne vyhrávala svoj boj. Nechcela, aby Verduccio videl tvár, ktorú tesal, poznačenú smrťou. Želela si, aby v jeho pamäti zostala navždy takou, akou je teraz – krásnym, zúfalým stvorením, čo napriek stigme bolesti a hanby túži po dokonalosti a večnosti.

Jej odchod znamenal pre Verduccia to, čo znamená pre rozkvitnuté ruže zimný mráz. Všetko sa skončilo.

VENIEC BIELYCH RUŽÍ

Predsa však niečo zostalo – nenaplnený chlapčenský sen. Sen o soche, čo bude tróniť uprostred rozkvitnutej záhrady, v altánku z popínavých ruží a magnólií.

Možno by na ten sen Verduccio celkom zabudol, keby v jeden deň nezastal pred jeho domom zlatom zdobený koč. Vystúpila z neho dôstojná pani v čiernom. Keď odhrnula závoj z tváre, Verduccio v nej spoznal svoju kráľovnú. Akoby z diaľky preletel vôkol jeho srdca tichý závan – bola to však iba ozvena stratenej a zabudnutej lásky. Plamienok inšpirácie sa nezažal.

–   Počula som o tvojej sláve. – povedala kráľovná. – Dopočula som sa, že máš v ateliéri dve sochy, ktoré sú hodné nesmrteľnosti. Chcela by som im vzdať hold a umiestniť ich k soche Madony, ktorú mám v svojej záhrade.

Verduccio si povedal, že božie cesty sú nevyspytateľné, dal sochy zabaliť do najjemnejšej batistovej látky, naložil ich na kráľovský voz a zaniesol ich do kráľovskej záhrady.

Tak sa ocitli všetky tri sochy spolu: Madona, Pramatka Eva i Kajúca sa hriešnica. Na slávnostnú vernisáž prišiel nielen kráľ a kráľovná, ale aj hlavný dvoran, radca, dvorná dáma – a samozrejme blázon.

–   Nádherné! Ó, nádherné! – rozplývala sa dvorná dáma.

–   Nádherné? – odvážil sa odporovať hlavný dvoran, pretože dvorná dáma už nebola tou kráskou ako kedysi. – Na to treba nájsť výstižnejšie slovo. To je priam dokonalé.

–   Za dokonalosť treba platiť. – prehodil len tak mimochodom radca. Tajne si myslel, že si z tej platby aj on utrhne.

–   Samozrejme! – súhlasil kráľ. Nechcel vyzerať pred kráľovským dvorom ako skupáň a lakomec.

Verduccio dostal za odmenu truhlu plnú zlatých dukátov. Bolo ich toľko, žeby si za ne mohol kúpiť celý dom – keby ich dostal pred štyridsiatimi rokmi. Teraz už však dom mal a roky mu už nikto nevráti – túžil po celkom inej odmene. Preto sa obrátil k bláznovi:

–   A ty? Čo vravíš na moje dielo ty?

–   Je krásne. Ale len jedna z tých troch sôch je hodná nesmrteľnosti.

Všetci naokolo zarazene zmĺkli.

–   Blázon má pravdu, ako vždy. – pomyslel si kráľ.

–   Povedz, ktorej z nich by si ju dal? – opýtal sa blázna.

–   Ja nie som Darcom nesmrteľnosti. Tú môže dať iba jeden. Ten, ktorý nesmrteľnosť stvoril.

–   Hlúposť! – odul kráľ líca. – Sochy sú moje, pretože som ich kúpil. Ja určím, ktorá z nich je nesmrteľná.

Sňal zlatú reťaz zo svojho hrdla a zavesil ju na krk Madony.

–   Sláva nášmu kráľovi. – tlieskali dvorania. – Nech žije naveky. Aj jeho múdra vláda nech trvá naveky.

Potom šli do paláca oslavovať kráľovu múdrosť a Verducciovho génia. Tešili sa a radovali, zabávali a tancovali – a tak si nikto nevšimol, že na oslave chýba blázon. Ten totiž pochyboval o kráľovej múdrosti a radšej sa riadil svojim vlastným bláznovstvom. Potichu sa vytratil z kráľovských siení a išiel do záhrady. Jeho kroky viedli až k ružovému altánku, kde sa v svite mesiaca kúpali tri sochy.

Blázon sa dotkol prstom zlatej reťaze, čo spočívala na hrudi madony.

–   Zlato nie je korunou nesmrteľnosti. – zašomral si popod nos. – Madona ho nepotrebuje, má svoju vlastnú slávu v nebi a dôstojnosť na zemi. Jej je nesmrteľnosť prirodzene daná. A ty čo, Pramatka Eva? – otočil sa k druhej soche, pozorne si ju prezerajúc spod prižmúrených viečok. – Ani ty nepotrebuješ korunu nesmrteľnosti. Tvoja pýcha ťa nesie celkom inde – k veciam pozemského sveta.

To, čo sa stalo ďalej, bolo celkom prirodzené. Blázon natrhal ruže, červené ako krv, uvil z nich veniec a položil ich na hlavu Kajúcej sa hriešnice.

–   Tebe je daná, pretože ty ju najviac potrebuješ. – povedal ticho.

V tej chvíli preťal oblohu krátky blesk. Dotkol sa venca na čele sochy. Trvalo to len chvíľočku – ako keď sa mihnú krídla motýľa. Ale keď blesk zmizol, uvidel blázon čosi zvláštne. Ruže, čo boli ešte pred chvíľočkou červené, obeleli. Nespálili sa na popol, ale stvrdli, premenili sa na plátky najvzácnejšieho mramoru.

–   No toto, – povedal si blázon a pokúsil sa dať veniec dolu.

Ani sa nečudoval, keď to nešlo, veď nesmrteľnosť má svoje vlastné cesty, ako ovenčiť dielo, ktorému sa chce dať!

Keď ráno oslava skončila, opäť sa išli všetci pozrieť na tri sochy. Najviac oslavovali sochu Madony, pretože jej tvár bola tvárou mladej kráľovnej a ovenčil ju svojou reťazou sám kráľ. Nikto si nevšimol veniec mramorových ruží na hlave Kajúcej sa hriešnice. Dokonca ani Verduccio.

A blázon, ktorý o tom vedel svoje, radšej mlčal.

Koniec

Začiatok

Z knihy: Nardénová záhrada, v ktorej sú aj tieto koláže.