Rozprávkarka2

1. časť

Ležal vedľa nej a nemo pozeral do plafónu. Cítila, že by mu mala niečo povedať, no nevedela nájsť vhodné slová, ktorými by vyjadrila svoje či jeho pocity. Letmo sa pritúlila k nemu, dúfajúc, že  sa ich svadobná noc stane takou, o akej snívala. No na Adamovi sa neprejavila ani najmenšia známka vzrušenia. Ostentatívne zazíval, otočil sa k nej chrbtom a len tak, na pol úst povedal:

,,Asi som pil viacej, ako som mal. Nenecháme to radšej na zajtra?“

Až do svojich dvadsiatich dvoch rokov Eva nevedela, že niekto môže použiť lásku len ako náplasť na zranené city. Pochopila to v tú najnevhodnejšiu chvíľu – v svoju svadobnú noc. Keď sa pred pol rokom zoznámila s rozvedeným, tridsaťdva ročným Adamom, pomyslela si, že konečne našla toho pravého: rozvážneho a skúseného muža, ktorý už zaplatil za ľahkovážnosť rozpadom prvého manželstva a bude si vedieť oceniť druhú šancu na vybudovanie rodiny. Ba dokonca jej učarovala aj Adamova prísnosť a strohosť, ktorou sa bránil každému intímnemu dotyku. Hovorieval, že na také veci bude čas až po svadbe a zdalo sa, že svoje slová myslí celkom vážne. Svoje rozhodnutie zdôvodňoval tým, že ho rodičia vychovali ako dobrého katolíka a že sa nepatrí vpustiť intímne styky do predmanželského vzťahu. Súhlasila s ním, aj keď ju samú otázky viery príliš nevzrušovali. Chcela sa mu však prispôsobiť a preto v sebe hľadala viacej dieťa ako ženu. S tým hľadaním to napokon nebolo až také ťažké, pracovala ako učiteľka v materskej škôlke. Mala k deťom tak blízko, až sa jej zdalo, že je jednou z nich. Milovala ich krehký detský svet, plný drakov a princezien. Nevedela, že aj ona sa stane princeznou, čo bude po dlhých sedem rokov zatvorená v zakliatom zámku nešťastného manželstva. Ako by mohla tušiť, že sa ten upravený a elegantný muž, ktorý ju chodieval čakať k bráne škôlky a ktorého jej závideli kolegyne i priateľky, stane nočnou morou jej najtajnejších snov? Nosieval jej čokoládu a kvety, prekypoval galantnosťou a ona snívala o jeho objatí. Nadchlo ju, keď ju po dvoch mesiacoch známosti po prvýkrát chytil za ruku a dal jej na dlaň letmý bozk. No bola to zároveň jediná i posledná nežnosť, ktorou ju obdaril počas ich chodenia. Hanbila sa mu priznať, že jej túžby siahajú ďalej, a iba občas sa mu snažila niečo naznačiť tým, že sa k nemu silnejšie pritúlila. Potom sa s tým zvláštnym a nenormálnym vzťahom priznala jednej z kolegýň, Majke.

,,Musíš sa s ním vyspať!“ poradila jej Majka vecne. ,,Inak sa zaňho nevydávaj, lebo kúpiš mačku vo vreci!“

Jej rada sa zdala Eve celkom na mieste, kým zostala na teoretickej rovine, horšie ju bolo uviesť do praxe. Adam mal síce malý, jednoizbový bytík, do ktorého sa mala po svadbe aj ona presťahovať, ale už vopred vyhlásil, že žiadne slušné dievča do bytu rozvedeného muža nevkročí, a že ani ju tam do svadby nechce vidieť! Preto sa rozhodla pre osvedčený spôsob – alkohol. Niežeby chcela Adama opiť! Chcela len vedieť, aký bude, keď z neho zlezú všetky škrupule. Posadila sa s ním mesiac pred svadbou do vinárne a spolu zapíjali budúce šťastné manželstvo. Po druhom poháriku sa Adam celkom zmenil. Odvážil sa jej dokonca aj pohladiť koleno. Po záverečnej, keď ju odprevádzal domov, ju po prvýkrát počas štvormesačnej známosti pritisol k múru a začal jej rozopínať blúzku. S rozkošou cítila ako ju zaplavuje bozkami. Zmocnila sa jej triaška, ktorá jej signalizovala, že aj jej telo túži po Adamovi. No keď jej začal náhlivo sťahovať sukňu z bokov, ozvalo sa v nej svedomie. Vedela, že za neho koná iba alkohol a že za triezveho stavu by mu jeho puritánsky katolicizmus nedovolil ani letmý bozk na ústa. Preto ho nežne zastavila a šepla mu do ucha:

,, Nepamätáš sa? Povedal si, že až po svadbe…“

Zdalo sa, že jej slová trafili klinec po hlavičke. Adam sa stiahol a v rozpakoch sa jej ospravedlnil. V podvedomí túžila, aby pokračoval ďalej, akoby tušila, že tá nežná chvíľka bude len jednou z mála! Ale Adamovi asi čerstvý vzduch vyhnal z hlavy víno a začal sa správať tak ako predtým, stroho a uhladene.

Mali tichú a malú svadbu, na ktorej bolo len zopár známych. Nebolo ani desať hodín večer, keď všetko dojedli a dopili. Rozlúčili sa so svadobčanmi a odišli do Adamovho bytíku. Nazdala sa, že teraz si už Adam všetko vynahradí a hneď ju vezme do náručia, ako sa patrí na novomanželov. On sa však posadil do kuchyne, vytiahol víno z chladničky a ďalej popíjal. Posadila s k nemu, v svadobných šatách, a ochutnávala z jeho pohára. Keď prevrátil do seba tretí, stroho jej povedal:

,,Vyzleč sa a choď do postele!“

Zdal sa jej chladný ako kus ľadu, no napriek tomu ho poslúchla. Obliekla sa do novučičkej, snehobielej nočnej košele a vhupla pod navoňané obliečky, ktoré jej ako svadobný dar podarovala jedna z maminých sestier. Čakala ešte hodinu, kým pocítila, že sa Adamovo telo všuchlo k nej. No márne čakala na jeho objatie… Dočkala sa iba dvoch krátkych viet:

,,Asi som pil viacej, ako som mal. Nenecháme to radšej na zajtra?“

Hľadala v hlave tisíc argumentov, ktorými by zdôvodnila jeho chovanie. Našla ich, tak ako by ich našla aj iná milujúca žena, a šepotala si ich sama pre seba, kým Adam vedľa nej tuho spal. No ona márne volala spánok, aby jej sadol na viečka… Celú noc rozmýšľala, čo sa to vlastne stalo a koho to má vedľa seba. Nad ránom sa cítila dobitá ako pes. Nechcela, aby ju myšlienky trápili ďalej. Túžila konať podvedome, pudovo. Položila si hlavu na Adamove plece a celou silou sa k nemu pritúlila. V polospánku ju objal, tak silno, ako ešte nikdy nie. Pri milovaní bol dravý ako vyhladnutý vlk, znovu a znovu sa nahýnal nad ňu, šepotajúc jej sladké slová lásky:

,,Mačiatko moje, vieš ako som po tebe túžil? Chcel som ťa znovu hladkať, chcel som zas cítiť tvoje ústa na svojich, chcel som sa opäť dotýkať tvojho tela.

Keby niet toho znovu, zas a opäť, bolo by to asi to najkrajšie ráno, aké Eva za svojich dvadsaťdva rokov prežila. No aj v tom najhlbšom vzrušení, aké v nej vyvolávali Adamove dotyky, nemohla pochopiť, o čom to vlastne rozpráva! Veď ju až donedávna vôbec nebozkával, nedotýkal sa jej a nehladkal ju! Vysvetlenie prišlo vo chvíli, keď si nasýtený Adam v polospánku položil hlavu na jej hruď a oslovil ju:

,,Martinka, láska moja…“

Až vtedy pochopila, že sa nemiloval s ňou, ale s niekým iným. Prudko sa posadila, schmatla ho za plece, zatriasla ním a opýtala sa ho:

,,Prečo si si ma vlastne vzal?“

pokračovanie zajtra