Čakala celú noc. Márne. Ráno vdýchla Džesike na spiace čielko nepokojný bozk a zaklopala mame na dvere.
,, Daj pozor na malú!“ poprosila ju. ,,Musím niekde odísť“.
Vedela, kde má Adama hľadať. Nebolo až také ťažké uhádnuť, že srdce ho dovedie na miesto, kde mala mať svadbu Martina. No vedela aj čosi iné: všetko bude ako zlý sen. Všetci sa budú pozerať na nevestu v bielom. Vo chvíli, keď otvorí ústa, aby povedala svojmu vyvolenému áno, ozve sa Adamov hlas. Zúfalý. Prenikavý. Prosiaci. A všetko ničiaci.
Naozaj našla Adama tam, kde predpokladala. Aj nevestu v bielom. Obidvaja stáli bokom a prudko gestikulovali. Adam sa nahol ku Martine a chytil ju za zápästie, oblečené do čipkovanej rukavičky. O čosi naliehavo prosil. Martina sa mu prudko vytrhla a skríkla:
,,Daj mi už konečne pokoj!“
Jej krik privábil k Adamovi niekoľkých mužov, svadobčanov. Eva nepostrehla, ako sa to stalo. Zrazu bolo pred ňou len klbko bijúcich sa rúk a kopajúcich nôh. Osvietilo ju náhle poznanie: jej Adama ktosi bije! Vtrhla do klbka, objala Adamovu dobitú, zakrvavenú hlavu, skryla ju do náruče a na všetkých volala:
,,Nechajte ho! Je to môj muž!“
Prekvapení svadobčania ustúpili o krok ďalej. Vytvorila sa medzi nimi cestička, cez ktorú si Eva odviedla mlčiaceho, zakrvaveného Adama. Sama nevedela, ako prišli domov. V kuchyni pustila prúd vody a umývala Adamovi rany na tvári. Chvel sa ako poranené zviera, poddával sa jej dotykom, sprvu nedôverčivo, no potom čoraz odovzdanejšie. Zrazu si ju prudko pritiahol medzi kolená, skryl si tvár medzi jej prsia a ticho vzlykal:
,,Evička, Evka, dievčatko moje! Odpustíš mi niekedy?“
Tíšila ho, akoby bol malým dieťaťom. Večer, keď ju vzal do náruče, vedela, že ma vyhrané. Bol pokorný a krotký, miloval sa s ňou nežne a dlho, prelieval do nej svoju bolesť, ako keby až teraz zistil, že Eva je jeho jazerom, v ktorom sa všetko ponorí a stratí. Od tejto chvíle neexistovala minulosť, neexistovala žiadna Martina, boli len oni dvaja. Tušila to, no bola rada, keď to napokon sám povedal. Nahol sa ponad ňu a jemne jej zahryzol do ucha:
,,Evka, nechcem ešte raz riskovať, že ťa stratím. Preto ti chcem niečo navrhnúť.“
,,Čo také?“ zdvihla na neho oči.
,,Presťahujme sa odtiaľto. Niekde, kde nebudem mať Martinu nablízku. Poznáš to porekadlo: zíde z očí, zíde z mysle. Môžeme ísť bývať k strýkovi.
,,Odjakživa sa mi páčilo bývať na dedine.“ zasmiala sa šťastne.
Napriek tomu, že strýka Emila skoro vôbec nepoznala, ju Adamovo rozhodnutie nadchlo. Strýko Emil nebol hocikto. Adam jej o ňom často rozprával. Pracoval s hlinou. Z jeho rúk vychádzalo mnoho malých, sochárskych zázrakov. Eva ho už dávnejšie chcela spoznať, pretože aj ju hlina fascinovala. No doteraz mala príležitosť len dvakrát sa s ním stretnúť: na svadbe a krste malej Džesiky. Pamätala si hrubé a upracované ruky strýka Emila, drsné na pohľad a jemné na dotyk. Bola si istá tým, že ich s radosťou prijme.
Nemýlila sa. Presťahovali sa do veľkej a rozložitej Emilovej chalupy v ten najkrajší čas, začiatkom leta, keď kopce naookolo rozkvitli do priezračnej, zelenej a takmer hmlistej krásy. Zdalo sa, že im šťastie praje. Hoci o tom nehovorili, obidvaja si boli takmer istí tým, že sa za nimi raz a navždy zavrela kapitola Martina.
Koniec
Tak vám všetkým ďakujem, že ste ...
Celá debata | RSS tejto debaty