Znovu ma šteklia slová tým svojim tichom vtáčím
Sú ako voda, ktorá sa spod kameňov tlačí.
Sú ako iskra, ukrytá v kvapkách vodopádov.
Sú ako lupne, čo krúžia nad vôňami sadov.
Chytám ich – striebrosivé vážky,
Len tak si poletujú – a deň už nie je ťažký.
Vstúpilo do mňa slnko, tancuje celkom bosé.
Kvitne mi duša, akoby bola zahalená v rose.
A tu sa stal malý zázrak:
Jedna z mojich básničiek sa zatúlala až d ďalekej Kanady, kde z nej urobili takúto pesnčku:
super, spoločnosť sú ľudia, a tí ...
Zuzi, myslela som naše dva príspevky ...
no áno, musím si to tu trošku prelistovať... ...
Leo, tak dobre, sľubujem, že čosi ...
Zuzi, stačí, keď sa pozrieš na ...
Celá debata | RSS tejto debaty