Rozprávkarka2

V poslednom čase zvyknem vstávať zavčasu, keď sa dá tak nazvať inkriminovaná hodina o šiestej ráno. Uvarím si kávičku, natiahnem sa do gauča a zapnem televízor, aby som vychutnala v teple svojej voňavej Chalúpky vlastnú polhodinku súkromia. V dome ešte všetci spia. Milujem tú chvíľku bezpečia. Ranné vstávanie máva svoj rituál a k tomu môjmu patrí aj ranná rozprávka. Naháňanie Toma a Jerryho po obrazovke mi pripadá zábavnejšie než večné škriepky politikov. No predsa sa aj tie moje prsty občas pomýlia, zablúdia a prepnú na správy.

Tak aj dnes.

Bola tam tá stará kauza. Policajti týrali rómskych chlapcov. Kázali im, aby sa navzájom vyfackovali. Nuž, neviem, bola som krehké dieťa, no keď som niečo vyviedla, facku som vyfasovala. Od otca ani nie, skôr takú materinskú, od mamy, občas aj od sestry.

A tie ,,materinské facky“ mi prišli na um, keď som sledovala na obrazovke, ako do súdnej siene vchádza Cigánka. Vyzerala celkom slušne. Len bola trochu počernejšia. A bola matka. Jedného z tých chlapcov. Rozmýšľala som, akoby som sa asi cítila, keby som bola v jej koži. A aké je to – byť Cigánkou v dnešných časoch.

Nemám problém s Rómami, alebo iba občas, keď sa mi snažia ukradnúť peňaženku z kabelky. Inak sú mi ,,ukradnutí“, ak sa dá v súvislosti s nimi toto slovo vôbec použiť. A vonkoncom ich nehádžem všetkých do jedného vreca. Sú takí, aj takí. Ale možno by sa veľa vecí nestalo, keby tých materinských, hoci aj cigánskych faciek bolo trochu viac a trochu menej policajných zásahov.

:-(

A pravda je, že som práve mierne…. (hádajte čo), lebo som zistila, že mi ktosi ukradol titul knižky a len tak si to vydal pod svojim menom a ja neviem, či to mám nechať tak, alebo čo…