Rozprávkarka2

Prechádzali sme Lesom, až kým sme sa neocitli v jeho strede, na mieste, kde boli stromy najvyššie a zelenkavá guľa svietila najintenzívnešie.  Medzi smrekovcami sa ukrývala  čistina so starými zrubmi, podobnými drevenici, kde Suikum kupoval suveníry. Starec ma priviedol k jednému nich.  Na kamennom podstienku trónilo niekoľko dlhých lavíc z dreva, s vyrezávanými operadlami a s pokrivenými nohami.  Usalašil sa na najbližšej a gestom mi ukázal, aby som si prisadla. Poslúchla som ho. Onedlho sa ako prízraky začali z drevených domov trúsiť ľudia,  tak isto polepení vrstvou blata. Mlčky si posadali okolo mňa.

Obrátila som sa k Starcovii s nemou otázkou v očiach. Pochopil moje gesto. Usmial sa:

,,Viem, že ničomu nerozumieš. Ale my sme Poslední.“

,,Akí  Poslední?“ spýtala som sa.

,,Čo nie sú vo virtuálnej sieti digitálnych lovcov. Sem sa ich signál nedostane. Pred nedávnom bolo na zemi viacej  takých miest. Ale  teraz už zostal iba Les.“

,,Digitálni lovci…“ pozrela som sa zamyslene na neho. ,,Už si ich spomínal. Kto sú?“

,,Kto sú? Ako ti to mám povedať? Sú ľudia ako ty, my, no pritom nie sú ľudia, iba ich dokonalý virtuálny obraz, ktorý sa snažia zmeniť na realitu. Svoju realitu. Prišli z inej galaxie. Naučili sa rozmnožovať zvláštnym spôsobom. Nasťahujú sa ti do hlavy, ukradnú ti z nej predstavy, sny, túžby, spomienky. Potom sa na ne premenia.“

,, Rozmnožujú sa zvláštnym spôsobom…“ mechanicky som zopakovala vetu, ktorej som ako tak rozumela.

,,Áno. Parazitujú na ľuďoch, až kým z nich všetko nevysajú, celé vnútro, dušu…  Potom sa stanu nimi.“

,,Hmmm…  To znie ako zmes rozprávky, sci fi a fantasy dohromady!“ snažila som sa o únik z hrôzostrašného dosahu Starcových slov.

,,Znie,“ prisvedčil. ,,Ale aj ty si ich mala v hlave, až kým nestratili s tebou spojenie.“

Spomenula som si na neustály zvuk paraboly, jej šumenie, jej otáčanie, jej praskot – počula som ho stále, aj vtedy, keď bola všetka digitálna technika v dome vypnutá.

,,Hovoríš, že sa vedia premieňať… “ ozvala som sa zamyslene.,

,,Majú tú istú podobu ako my, ale až po premene!“ prerušil ma starec. ,,Inak sú iba energiou, ktorá k nám prúdi z vesmíru.“

,,Dá sa ich vidieť aj takých?“

,,Nie… Iba počuť.“

,,Ach.“ hlesla som. ,,Áno… To, že sú s nami, v nás, prezrádza absencia ticha. Toho absolútneho, takého, aké je tu.“

,,Konečne si na to prišla.“ usmial sa Starec. ,,Tak teraz ti môžem povedať aj viac. Napríklad to, že sa ich dá zbaviť. Ale chce to dosť veľké sebazaprenie. Musíš vylúčiť zo svojho života všetko, čím ťa môžu nakontaktovať.“

,,Aha.“ pochopila som. ,,Počítač, mobil, a tak…“

,,To nestačí.  Celá naša planéta  je v ich digitálnej sieti. Všetko sledujú. Všetko vidia. Len tu, v Lese, je posledné miesto, kam sa nedostali. Ak sa ich chceš nadobro zbaviť, musíš sa okúpať v Jazere Odpojenia. A zostať tu s nami.

Zašepkala som ach… a znovu sa pohrúžila do myšlienok.

Lákalo ma to. Veľmi. Bolo to také jednoduché. Zostať v Lese s majestátnym, nekonečným tichom, s ľuďmi, čo žijú jednoduchým, primitívnym životom, bez bolenia hlavy a iných civilizačných neduhov. Keby niet Suikuma, možno by som sa pre život s nimi rozhodla. No nemohla som.

,,Je tu… Niekto,“ začala som opatrne, ,,koho tam nemôžem nechať.“

Ukázala som smerom von z Lesa, na miesta, kde som tušila budovy skanzenu. Pochopili bez toho, aby som čosi vysvetľovala.

,,Keď nemôžeš, tak nemôžeš.“ odvetil Starec stoicky.

Vstala som:

,,Už musím ísť.“

Sklonil hlavu. Chápal, čo pre mňa moje rozhodnutie znamená. Po tvári, plnej zaschýnajúceho blata, sa mu rozprestrelo dojatie.

,,Našla si nás, tak by si nám mohla pomôcť v boji proti Digitálnym aj inak.“ povedal

,,Ako?“

,,Nielen oni, aj my sa vieme premieňať. Naučili sme sa to od nich. Prídeme k tebe v inej podobe. Donesieme ti  niečo, čo ti pomôže.“

Zobral ma za ruku a odviedol k Jazeru Odpojenia. Nabral do dlane rozmočené blato a ponoril doňho ukazováčik. Potom mi nakreslil na čelo blatový dvojitý, tmavohnedý kruh:

,,Toto si neumi, až kým sa ti neprihovoríme.“

,,Kedy to bude? Kde vás mám hľadať?“ opýtala som sa.

,,V miestnosti svojho domu, kde nie je žiaden prijímač.“ odvetil mi. ,,A teraz už choď.“

pokračovanie