Už sa nepozerám do obrazovky. Iba tu tak potichu sedím. A premýšľam. O okamihoch, kedy som všetko pustila dole vodou. Keď si mi povedal, že česť je viacej ako láska. A raz Ti budem vďačná. Za svoj pevný bod vo vesmíre. Za domov, ktorý zostal domovom. Nepremenil sa na škrupiny z rozbitého vajca.
Nie, nepremenil sa.
Srdce mi neutieklo. Zviazala som ho do ohlávky a viedla smerom, ktorým si mi prikázal. Bolo tam všetko to, o čom si mi vravel. Pohoda. Pokoj. Aj trošku nudy.
A on.
Vždy som ho stavala proti tebe. Vždy to bolo o ranách, ktoré som nechcela spôsobiť.
Preto som s tebou súhlasila a nechala ťa ísť.
Dnes je to o ranách, ktoré som utŕžila ja. A srdce, spútané v ohlávke, sa márne snaží ujsť.
Už nemá kam.
Celá debata | RSS tejto debaty