Rozprávkarka2

Niekto príde, niekto odíde. Niekto sa vráti. A niekto zostane po celý čas, potichu, skrytý v pozadí. Netisne sa dopredu. Iba sa za času na čas pripomenie.

Niekto vám vezme srdce hneď, Strhne ho ako jarná búrka. Iný ho len tak ticho podmýva. Približuje sa so splnom – a s ním aj odchádza.

Spoznala som ich. Aj virtuálne lásky, aj virtuálne priateľstvá. Bolo ( a ešte vždy mi je cťou), keď mi niekto, kto ma nikdy nevidel, nepoznal, pošle báseň. Prvotinu. A hneď krásnu.

Písmenkové lásky sa cenia. Cítiť v nich dušu. Občas si predstavujem svoju dušu – je to veľký motýľ s hmlovými, zamatovými krídlami, ukrytý kdesi vo mne, medzi srdcom a bránicou. A keď sa mojich očí dotknú písmenká o láske, tak ten motýľ zdvihne krídla. Zatrepe nimi, cíti to vzrušenie aj nehu. A možno sa aj chce oslobodiť. No vie, že sa to nedá. A že je tam, na tom mieste medzi srdcom a bránicou, uväznený. Ako pod prevráteným skleneným pohárom.

Preto tie písmenká občas nielen tešia, ale aj bolia. Virtuálne lásky sú proste také. Majú presne to trvanie, ako život motýľa, Kratučké. Vzplanú, zhoria.

S priateľstvami je to inak. Tie, ktoré stoja za to, zostávajú. Nepodobajú sa na motýľa, ale na  oheň. To, čo je choré, spália. To, čo je čistá, osvetlia.

Mám rada svoje virtuálne priateľstvá. Prídu vždy vtedy, keď lásky odchádzajú. .