Rozprávkarka2

Pred dvom dňami som mala na svojej FB stránke veľmi peknú debatu o jednom z národov, ktorý žil na našom území viac ako 400 rokov, a predsa o ňom vieme pramálo. Zostavovatelia učebníc dejepisu pre základné a stredné školy ho priradili ku Germanom, venovali mu pár všeobecných viet – a to bolo všetko.

Áno. Reč je o Kvádoch.
Ako poznamenal jeden z komentujúcich na mojej FB stránke, hovoriť o nich ako o Germanoch je to isté, ako tvrdiť, že všetky národy, ktoré žili v Rusku, boli Rusi. Pre starých Rimanov malo slovo German skôr symbolický význam v zmysle barbar, tak ako slovo Sclave, Slave – otrok. Napokon, mená kvádskych kráľov naznačujú istú jazykovú odlišnosť od nemčiny. Aby nám to bolo jasnejšie, môžeme si vymenovať niekoľkých z nich.

Vannio – porímštené Vannius, je pre nás asi najznámejší. Čo to vieme aj o jeho následovníkoch, synoch jeho sestry, ktorí ho na tróne nahradili: Sido, Vangio, Kvatalda. Vďaka románu z obdobia kvádsko-rímskych vojen Rimkanka a kvádsky kráľ sa dostáva do povedomia aj Gabínius, kvádsky kráľovič, ktorý bol zákerne zavraždený počas hostiny rímskym miestodržiteľom.
Pri Gabíniovi sa zastavím. Je to totiž rímske meno a dostal ho preto, že ako dieťa musel odísť na dvor rímskeho cisára. Podľa mierovej zmluvy vazalskí králi odovzdávali do Ríma na výchovu svojich synov, aby tam v nich vypestovali vernosť voči Rímskej ríši. Gabínius bol vychovávaný ako Riman, rozmýšľal ako Riman – vždy v prospech Rímskej ríše. O to nepochopitelnejšia musela byť pre Kvádov jeho vražda. Rímske meno dostal po príchode k Rimanom, dopátrať sa k jeho pôvodnemu menu bolo takmer nemožné. V románe sa dá ale všetko, preto sa v Rimanke a kvádskom kráľovi volá Arahario. Ale aj pred a po Gabíniovi sme mali svojich kvádskych kráľov, resp. vládcov. Boli to:
Italicus (tiež očividne rímske meno, čo naznačuje, že tento vládca pokračoval v mierovej politike voči Rímu a bol Rímom na svoj trón dosadený).
Furtio (Rimania mu meno pekne polatinčili a stal sa z neho Furtius)

Zastavme sa pri Argiogaisovi.
Je to totiž podľa všetkého Furtiov vzdorovládca, ktorý pobúril Kvádov proti Rímu. Dajme si pri ňom krátku prestávku a pozrime sa na časové uzly panovania kvádskych kráľov. Vannius vládol v prvom storočí n.l., zomrel okolo roku 50. Ako prezrádza Wikipedia, pre bohatstvo, ktoré nazhromaždil, sa proti nemu vzbúrili jeho synovcovia Vangio a Sido. Vannius ušiel pod ochranu Rimanov. Otazné je, čo robili Sido s Vangiom, akú politiku viedli. Podľa všetkého však nie protirímsku. Rimania sa riadili heslom: keď sa barbari klbčia, netreba sa medzi nich miešať, však sa vyhlušia sami. V rímskych kronikách a spisoch totiž nenájdeme žiadnu zmienku o tom, žeby Kvádske kráľovstvo porušilo po zosadení Vannia z trónu svoje záväzky voči Rímu. To prišlo až neskôr, v časoch, keď cisár Marcus Aurelius prešiel cez Dunaj a dostal sa so svojimi légiami až ku Hronu.
Tu sa začína príbeh kvádskeho kráľa, Furtiovho vzdorovládcu, Argiogaisa. Podľa všetkého to bol totiž on, ktorý bojoval pri Hrone s légiami Marca Aurelia. A k nemu sa viaže aj legenda o zázračnom daždi, ktorý prerušil boj, aby sa mohli smädom mučení bojoníci osviežiť.
Dejiny Kvádov na našom území sú vzrušujúce a zaujímavé. A kvádski panovníci sú prví vystopovateľní vládcovia v našej histórii, ktorým bol udelený titul rex.

Ako sa volalo ich sídlo?
Znovu načriem do komentárov v debate pod mojim príspevkom na FB:
„V Bratislave bolo jedno z najväčších keltských opíd v Europe. Kvádski králi, spriaznení s Rímom, len využili jeho polohu a zrejme sa tu usídlili. Dôkazom je množstvo rímskych tehál, ktoré sa tu našli, keď sa búrala štvrť pod hradom.“
Prečo si vybrali práve toto miesto, je nad slnko jasné. Na rozdiel od väčšiny národov za Dunajom mali s Rímom priateľské vzťahy, čo bolo tŕňom v oku ostatným Germanom. Preto potrebovali také miesto, odkiaľ bolo blízko k Dunaju, do Carnuntumu, do Vindobony. Tak ako dnes je Bratislava kozmopolitným mestom, tak bola aj vtedy… Žili tu pekne na hromádke Rimania s Kvádmi, ale aj s Galmi a pod. Ibaže vtedy sa mesto nevolalo Bratislava…
Ako teda?
A vôbec, naozaj bolo sídlo kvádskych kráľov na bratislavskom hradnom kopci? Nepresunuli ho napríklad Sido a Vangio, alebo neskôr Argiogais niekde ďalej do vnútrozemia? Vieme, že územie Kvádov mohlo mať približne takú rozlohu ako dnešné Slovensko, možno dokonca o čosi väčšiu. Rozprestieralo sa aj vo východných Čechách a na Morave, siahalo za Zvolen, čo napokon dokazuje aj samotný Marcus Aurelius v svojich spisoch Hovory k sebe samému. Preto sa mohlo kráľovské sídlo nachádzať v hociktorej z týchto častí.

Pomôže nám logika.
Vládnuca vrstva Kvádov bola zvyknutá na vyššiu životnú úroveň, ku ktorej sa dostala vďaka vzťahom s Rímom. Preto predpokladám, že nemali sídlo kdesi v pustých lesoch a divočinče okolo Hronu. Muselo to byť niekde, kde sa dal zabezpečiť istý luxus.
Ale kde?
Našepká nám stará mapa, zverejnená vyššie. Zaujali ma na nej dve mená. Jedno je umiestnené v blízkosti dnešného Brna a napriek nezreteľnému písmu v ňom môžeme rozoznať Eburu(danu). Je trochu ďalej od Limes Romanus, aj od riek Morava a Dunaj. Inak to Danu na jeho konci je fascinujúce. Pripomína mi to keltskú povesť o bohyni Danu, ktorá sa premieňala na veľký riečny prúd – Danubius.
Bolo však naozaj Eburu(danu) sídelné mesto kvádskych kráľov?
Mohlo by byť, keby samotní Rimania nepoukazovali na staré keltské opidum na Dunaji. Niektorý z rímskych historikov (Tacitus?) sa zmienil o tom, že Kvádi, keď sa po dlhých rokoch vazalstva vzbúrili proti Rímu, hádzali na rímske loďstvo kamene. Niekde z vyvýšených miest nad Danubiom, kde kvádsky kráľ posielal zo svojho sídla vojsko. Žeby sa jednalo o Devín? K nemu by bol ľahký presun bojovníkov z bratislavského hradného kopca.

Tak pátrajme ďalej. Na vrchnej mape je v blízkosti dnešnej Bratislavy označenie Anduari.
A teraz máme na výber.

Možno to bolo Eburu(danu), možno Anduari… Alebo možno v priebehu času obidve.
Stratili sa nám však z našich dejín.
A je načase, aby sme ich znovu našli.