Ylenia sa nemazná. Zaútočí na všetko, čo jej stojí v ceste. Zohýba stromy, udiera na plechové strechy, prevracia smetné koše.
Mne na záhrade zhodila sušiak s uterákmi. Aj hojdačku. A rozmetala zvyšky listov, na jeseň som ich prihrnula ku kmienku mladučkej figy, ktorú som zasadila na jar minulého roku.
No s niečim si Ylenia neporadila. A nedokazala tým vôbec pohnúť. S pleteným košíkom, v ktorom ležia vajíčka. Dve. Z umelej hmoty. Zabudla som na ne, sú presne tam, kde som ich položila počas minuloročnej Veľkej noci. Čiže už skoro rok. Sú také ľahké, že keby som vzala jedno z nich, položila na dlaň a fúkla doňho, spadlo by.
Ale Ylenia si s vajíčkami neporadila. Košík totiž chráni malý biely kameň. Kúsok mramoru, ktorý som kedysi dostala do daru od staršieho pána. Nie je ani veľký, ani nápadný, ale stojí tak, že tvorí pre košík s vajíčkami závetrie. Chráni ho nielen pred Yleniou, ale pred všetkými víchricami, čo sa prehnali mojou záhradou. Za ten rok ich nebolo málo, no Ylenia z nich bola najsilnejšia.
Obdivujem ten kameň. Aj jeho schopnosť zastaviť to, čo by mohlo košíku s vajíčkami ublížiť. A že to dokázal taký malý a nenápadný, keď všetkymi tým veľkými solitérmi naokolo Ylenia pohla.
A áno. Je to pre mňa symbolické. Že sa stačí postaviť jeden k druhému. A spolu vzdorovať vetru, ktorý by nás chcel rozmetať a rozdeliť.
Celá debata | RSS tejto debaty